Viktor Čech chodí po Turci zásadne s fotoaparátom na krku

Najnovšie správy, Správy hlavné, Správy z regiónu, Všetky správy

Často sa stretávame, či už pri náhodnom alebo cielenom vyhľadávaní, s krásnymi fotografiami, ktoré sa nedajú nazvať inak než umeleckým dielom. Už menej často však vieme, kto za týmito snímkami stojí. Na jedného z mimoriadne šikovných „zvečňovateľov“ nádhernej turčianskej prírody sme preto zamerali svoj objektív my. Aspoň slovne.

Viktor, kedy a ako došlo k tomu, že ste sa rozhodli fotografovať turčiansku prírodu? Čo Vás podnietilo?

Mám prírodu rád odmalička. S rozmachom digitálnych fotoaparátov to už bola len otázka času. Začínal som niekedy v roku 2009 a zvieratá som fotil ešte so setovým objektívom, 18-55mm. Bolo to to najlacnejšie, čo sa dalo zohnať. Snažil som sa vyprofilovať a zameral som sa konkrétne na Turiec, lebo chcem fotodokumentovať všetky možné druhy cicavcov a vtákov, ktoré u nás žijú. Chcem ľuďom ukázať, čo všetko v našej Turčianskej kotline žije.

Viktor Čech chodí po Turci zásadne s fotoaparátom na krku

Na Vašej webovej stránke sme sa dozvedeli o Vašich fotografických plánoch na rok 2017. Prezraďte nám, ktorý je ten najbližší na zozname?

Moje tohtoročné plány sa odvíjajú od mnohých vecí. Jedným z nich je čas, ktorého tento rok na fotenie nebolo toľko, koľko by som potreboval. Momentálne mám menšiu pauzu, plánujem investovať do nového objektívu, pôvodný som predal, takže teraz som vlastne ako keby slepý. Tie plány si skôr dávam pre seba, ako motiváciu na ďalšie a ďalšie fotenie. Chcel by som ale určite nafotiť nejaké vzácnosti a vlastne všetko, čo mi ešte v databáze chýba. Fascinujú ma dravce a niektoré druhy vodného vtáctva, napríklad sokol kobcovitý, kršiak rybár, žeriav popolavý či bobor vodný.

Pri dokumentovaní voľne žijúcich živočíchov musí byt v človeku aj kus dobrodruha – charakterizuje to aj Vás? Cítili ste sa niekedy pri fotení ohrozený?

Neviem, mám skôr slobodného ducha. Dobrodruh nie som, to už by som cestoval po svete. 🙂

Čo vnímate ako najpálčivejší problém súčasného stavu turčianskej prírody a lesov?

Problémov je určite viac a priznám sa, že keby som sa mal do nich pustiť, bolo by to na ďalších päť pokračovaní tohto rozhovoru. Každý si totiž pod pojmom problém v ochrane prírody predstavuje niečo iné, každý sme nastavený inak. Pre niekoho je problém to, že sa rúbu lesy, ale na druhý deň sadne do tereňáku a ide si do Malej Fatry nazbierať čučoriedky, ktoré potom predáva. Niekto iný zase lamentuje, keď niekde otrávia ryby, ale na vlastnej záhradke má nastavené pasce s lepidlom na vtáky, kuny alebo plchov. Pre mňa sú toto také veľké úsmevné paradoxy, ale v podstate takémuto správaniu rozumiem. Týmto chcem naznačiť, už vážnejšie, že by sme sa mali naučiť viac vychádzať s prírodou, mali by sme ju viac tolerovať. Totiž, problémom všeobecne sme my ľudia. Príliš agresívne presadzujeme vlastné potreby a okolie nás nezaujíma. Vstúpiť do svedomia by sme si mali všetci a v prvom rade by sme mali začať vždy od seba. Stretol som sa s prípadmi, kedy ľudia pri presadzovaní vlastných cieľov boli schopní ísť aj cez mŕtvoly. Niekedy sme schopní všetkého a nemáme absolútne žiadne zábrany. Nelámem však nad nikým palicu. Posledné roky si všímam, že spoločnosť ako taká sa v tomto smere pomerne rýchlo vyvíja a je čoraz citlivejšia na zásahy do prírody. Na všetko sa viac poukazuje, médiá sa tiež ochranou prírody zaoberajú intenzívnejšie. Sme pod dohľadom Európskej únie, ktorá nás sleduje a keď spíme, donúti nás zobudiť sa. Pomaličky sa zlepšujú zákony a predkladajú sa nové. Vznikajú nové a nové projekty, povedomie o ochrane konkrétnych druhov sa zvyšuje a prijímajú sa konkrétne opatrenia. Problémy samozrejme vždy budú, ale osobne cítim, že všetko sa mení, síce pomaly, ale k lepšiemu.

Aby sme to trošku odľahčili, stala sa Vám počas dokumentovania prírody aj nejaká naozaj vtipná príhoda, na ktorú rád spomínate?

Takýchto historiek mám viac. S úsmevom však spomínam na tohtoročné fotenie medveďa, ktorého sme s kamarátom spozorovali niekde na lúke a vydali sa za ním cez menšie rúbanisko. Keď sme ho nafotili, chceli sme ísť rovnakou cestou naspäť, ale z okraja húštiny, len 30 metrov od nás, sa začal ozývať praskot, lomoz od medvedice, ktorá tam bola. Dávala nám o sebe vedieť hlasným fučaním a my sme tak spanikárili, že sme sa okamžite začali drať cez porast naspäť, ale zároveň sme sa obaja snažili zachovať pokoj. Hodnotili sme situáciu a ešte sme aj ustupovali a sledovali, čo sa deje, čiže sme sa potkýnali o terén a narážali do seba navzájom. Nikto z nás to nespomenul, ale obaja sme čakali, z ktorej strany na nás medvedica príde urobiť varovný výpad… bolo to veľmi blízko.

Hoci už vopred asi poznáme odpoveď, vyberiete sa niekedy do prírody aj bez fotoaparátu?

S fotoaparátom na krku chodím stále, ale nie vždy je za tým chuť niečo nafotiť. Ak idem na vysokohorskú túru, fotenie nie je priorita, foťák musím mať ale vždy poruke, keby náhodou…

ZDROJ: Turčania.sk, foto: Viktor Čech, Turiecfoto.sk

 

Komentáre