Turčania v dejinách: Dnes tričko a džínsy, kedysi mentieka, lajblík a krpce

Mali ste to šťastie, že vám starí či prastarí rodičia ukázali ich zachovalý ľudový odev? Alebo ho s menšími či väčšími obmenami nosia dodnes? Tak potom vám zrejme nie sú úplne cudzie pojmy, ako halena, oplecko, tacľa alebo zápona…

Turčiansky ľudový odev bol viac-menej jednotný v celom regióne. Mal jednoduchý strih aj farebnosť, nebol prezdobený a honosný ako odevy v iných oblastiach Slovenska. Obyvatelia Turca boli zároveň medzi prvými Slovákmi, ktorí prestali nosiť ľudový odev. Už v 18. storočí, keď prichádzali olejkári zo sveta domov, mali oblečený mestský dobový odev. Poďme sa však bližšie pozrieť na jednotlivé kusy oblečenia. Mužský odev tvorila ľanová košeľa so širokými rukávmi, súkenné nohavice s čiernym šnurovaním a vesta z jemnejšieho súkna. U bohatších sa nosievala aj tzv. mentieka (vrchný kabát po kolená alebo členky – pozn. red.) s filigránovými sponami alebo gombíkmi, klobúk, v zime baranica. Na nohách nosili krpce, na sviatok čižmy. Spomedzi turčianskych obcí sa mužský ľudový odev najdlhšie zachoval v Šútove a Krpeľanoch, teda v dedinách susediacich s Oravou a Liptovom.

Turčania v dejinách: Dnes tričko a džínsy, kedysi mentieka, lajblík a krpce

Ženský ľudový odev bol, podobne ako ten mužský, pomerne striedmy. Takisto prevzal niektoré mestské prvky a zachoval sa až do konca 19. storočia. Na spodnú košeľu si ženy obliekali tzv. oplecko (vrchný diel bez rukávov – pozn. red.) z tenkého bieleho plátna, to sviatočné bolo ušité z jemných etamínov. Oplecko sa preväzovalo jednou alebo viacerými sukňami a vrchnou sukňou, dlhou po členky. Vrchná sukňa bola širšia a skladaná a šila sa z modrotlače, kartúnu či vlnených látok. Okolo spodného okraja sa našívali dva-tri pásy z inofarebnej látky. Na sukňu sa uväzovala zástera – tzv. zápona, čierna, bez vzoru. Na slávnostné príležitosti a pre mladé dievčatá bola zápona bielej farby a z tenkého plátna. Okraje bývali vyšité do zúbkov. Ak sa vrátime k oplecku, prekrížila sa naň trojuholníková jemne vyšívaná šatka. Navrch patril živôtik z brokátu rôznych farieb alebo z kvetovaného atlasu. Mal hlboký štvorcový výstrih, lemovaný stuhou. Vpredu sa živôtik, nazývaný aj lajblík, zapínal na strieborné filigránové spony alebo gombíky. Zhotovoval ich mošovský zlatník František Francisci.

Mladé ženy si zvykli zapletať vlasy do vrkočov a na konce uväzovali široké stuhy. Ženy nosili na hlave čepiec. Obuvou, podobne ako u mužov, boli krpce, na sviatok čižmy a v zime kapce. Za pozornosť určite stoja aj turčianske výšivky, a to aj napriek tomu, že boli nenápadné, skromné, pripomínali jemnú a ľahkú kresbu rokokového ornamentu. Na ich výrobu sa využívalo dierkovanie, zúbkovanie či plné vyšívanie. Pestovanie ľanu a konopí bolo známe aj v Turci. Tu sa však plátno využívalo o čosi menej než v iných regiónoch, pretože ho veľmi skoro nahradili iné materiály, kupované v obchodoch. Z ľanu sa tkali plachty, posteľné prikrývky, obrusy, ženské košele, menej už mužské. Konopné plátno sa zase využívalo na vrecia.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Kláštor pod Znievom – Dôveryhodné miesto (ŠPORT PRESS, 1999), foto: Jana Kubisová

Komentáre