Turčania v dejinách: Zvyk je železná košeľa – platí to aj dnes?

Správy hlavné, Správy z regiónu, Všetky správy

Viete si predstaviť, že by dnes vášho potomka ihneď po pôrode zabalili do kožucha, aby mal pekné kučeravé vlásky alebo ho vykúpali vo vaničke s kovovými peniazmi, aby bol bohatý? Že nie? A viete, že v Turanoch boli tieto ceremónie ešte pred časom neodmysliteľnou súčasťou života?

Dnes už na týchto zvykoch a tradíciách nelipneme, hoci určite sa ešte nájdu rodiny, v ktorých sa čo-to z týchto zvyklostí zachováva. Aj dnes sa chodí na krst do kostola, no kedysi, keď sa narodil chlapec, šlo sa v modrom oblečení, pri dievčatku bolo celé vystrojenie ružové. Pri krstinách obzvlášť platilo, že staré zvyky sa musia prísne dodržiavať. Aby sa presvedčili, že z dievčatka bude parádnica alebo dobrá gazdiná, pred odchodom na krst dali do jej ručičiek peniaz a košieľku. Ak si dlhšie podržalo peniaz, znamenalo to, že z neho vyrastie dobrá gazdiná. Ak košieľku, bude sa parádiť. To isté vraj platilo o chlapcoch. Iný zvyk sa zaužíval u rodičov, ktorým deti umierali. Vtedy nevychádzali z domu do kostola s dieťaťom dvermi, ale vyložili ho krstným rodičom cez okno.

Turčania v dejinách: Zvyk je železná košeľa – platí to aj dnes?

Týmto, ale aj mnohým iným zvykom sa prikladal naozaj veľký význam. Dnes sú pre nás len zaujímavosťami o našej histórii. Pôrody, až na pár výnimiek, prebiehajú v nemocnici a pod odborným dohľadom, s čím súvisí aj výrazne nižšia úmrtnosť novorodencov. Znie to skutočne neuveriteľne a kruto, ale kedysi umieralo skoro každé druhé dieťa. Nuž, tak, ako narodenie, aj smrť je súčasťou života a aj s ňou bývali spojené mnohé tradície. Napríklad, ak sa smrteľne chorý veľmi dlho trápil a nemohol v pokoji odísť, jeho posteľ sa umiestnila rovnobežne s povalovými hradami. Tak vraj dokoná. Keď niekto v dome zomrel, zrkadlo sa muselo prekryť čiernou látkou alebo obrátiť k stene. Aj hodiny sa museli zastaviť.

Poďme ale predsa len k veselším tradíciám. Snáď najzachovalejšími spomedzi všetkých sú fašiangy. Ako dnes, aj v minulosti chodili mládenci poobliekaní za maškary z domu do domu a brali, čo im kto dal. Slaninu, klobásy, vajíčka. Z nazbieraného si večer urobili hostinu a zábavu. Za pozornosť však stojí aj tzv. veľkonočné kotúľanie. Pri pečení veľkonočných koláčov upiekli gazdiné aj malé okrúhle pagáče, ktorým sa hovorilo kotúľky. A prečo tento názov? Pretože na Veľkonočnú nedeľu ich kotúľali po oziminách, aby priniesli veľa chleba. Úplne iné zvyky sa zase dodržiavali na Vianoce. Gazda, predtým ako zasadol k štedrovečernému stolu, odlomil kus chleba a rozlámal ho medzi domáce zvieratá. Gazdiná spravila to isté.

Aj mladí ľudia mali svoje zvyky a čary, na čo iné, než na získanie alebo upevnenie lásky. Najviac ich bolo od Ondreja do Vianoc. Začínalo sa liatím olova cez rukoväť kľúča do vody. Z uliatych tvarov sa hádali udalosti, ktoré majú postihnúť dievčinu v blízkom čase. A hoci všetky tieto zvyky možno považovať, s menšími či väčšími obmenami, za turčianske, predsa je reč najmä o tradíciách starých Turian. Na zachovanie zvykov v tomto dnes už meste mal veľký vplyv práve ich ťažký život, utláčanie zo strany zemepánov, ktoré neskončilo ani vtedy, keď Turany dostali mestské privilégiá. A tam, kde bola predsa len snaha zachovať ľudové zvyky, tam túto snahu v momente zničil požiar či odniesla povodeň. Zo starých stavieb zostalo len veľmi málo a rovnaký osud postihol aj ich typické zvyky. Darmo, čas ide dopredu, jeden zvyk strieda druhý a aj keď bez balenia detí do kožuchov a čítania osudu z olova, je príjemné vedieť, ako žili naši predkovia.

ZDROJ: Ivana Tatárová, 700 rokov Turian (Obzor), foto: turany.sk

Komentáre