Turčania v dejinách: Prvá lopta žabokreckých futbalistov nebola veľmi guľatá, ale zato nafukovacia


Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Žabokreky.

Žabokreky sa prvýkrát písomne spomínajú v roku 1282, aj keď, pochopiteľne, ich história je oveľa staršia. V tom čase sa o Žabokrekoch hovorí ako o Zabakreku a dnešný názov nesie od roku 1920. Aj táto obec sa pridala do zoznamu turčianskych majetkov rodu Révaiovcov, hoci Juštovci sa zubami-nechtami snažili vytlačiť ich zo Žabokriek. Koncom 16. storočia sa im dokonca podarilo násilne zabrať révaiovské diely v Žabokrekoch aj Necpaloch. Po dlhotrvajúcich sporoch však predsa len oba rody našli spoločnú reč a došlo k dohode. Väčšinu obyvateľov Žabokriek tvorili sedliaci. Drevo na stavbu obydlí a na kúrenie dostávali od Juštovcov z necpalských hôr. Tí im dovolili zbierať len vyvalené stromy.

Turčania v dejinách: Prvá lopta žabokreckých futbalistov nebola veľmi guľatá, ale zato nafukovacia

Už v polovici 18. storočia sa mohli Žabokrečania pýšiť vlastnou poštou, ktorá síce nesídlila priamo v obci, ale v usadlosti patriacej Žabokrekom. S tým je spojené aj isté prvenstvo tejto obce, konkrétne zavedenie predznámkových poštových pečiatok. Žabokreky teda mali vôbec prvú poštovú pečiatku v Turci. Jedným z najbežnejších remesiel tu bolo kováčstvo, ale aj olejkárstvo. Ani Žabokreky neobišli ničivé požiare a jeden taký, zrejme z neopatrnosti, založila istá Katarína Hulejová. Vyhorela vtedy takmer celá obec. Katarína následne ušla do susednej Belej, no skrývala sa aj v Ružomberku či Banskej Štiavnici. Tento jej únik však nebol dvakrát šťastný, pretože ju nakoniec predsa len našli a uväznili na Sklabinskom hrade.

Žabokreky zo začiatku patrili skôr k menším obciam v Turci, nemali dokonca ani vlastné lesy, vlastnili len spoločnú horu spolu s Necpalčanmi a Košťancami. Ak sme už spomenuli žabokrecké remeslá, nesmieme zabudnúť ani na tzv. valchovňu. Bola to činnosť, ktorou sa docielilo splstenie utkanej tkaniny na súkno. Ako by sa len Žabokrečanom zišiel vlastný dobrovoľný hasičský zbor, keď spomínaná Katarína spôsobila zničenie obce! K založeniu tohto zboru však došlo až na konci 19. storočia. Spustilo to však pozitívnu lavínu rozvoja Žabokriek, čo dokazuje aj vznik ochotníckeho divadla a obecnej knižnice. Finančné problémy v obci ale brzdili rozvoj školstva. Začiatkom 20. storočia tu bola len jednotriedna ľudová škola.

Nepriaznivá finančná situácia v Žabokrekoch však nemala žiadny vplyv na športové aktivity obyvateľov. Vzniklo tu futbalové mužstvo, ktoré spočiatku hrávalo len so susednými obcami. Istý Ľudovít Feja ako 17-ročný remenársky učeň ušil v roku 1930 prvú koženú futbalovú loptu, ktorá, podľa jeho slov, nebola úplne guľatá. Mala však už vo vnútri vzduchom nafukovanú dušu, čiže bola, prirodzene, lepšia než handrové lopty, prípadne lopty z pančuchy naplnenej pilinami. Áno, presne tak totiž vyzerali futbalové začiatky v obci. Za zmienku stojí aj zaujímavosť o lístkoch na predaj obuvi. Každý obyvateľ mal nárok na pár novej obuvi ročne, ako aj na kožené alebo dvoje gumených podrážok.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Žabokreky (Obec Žabokreky), foto: zabokreky.sk 

Komentáre