Turčania v dejinách: Viete, ako prichádzali na svet naše staré a prastaré mamy?


Čo môže byť krajšie než narodenie dieťaťa? Pre každú rodinu je to predsa jedinečná a nezabudnuteľná udalosť. Viete však, ako to bolo v minulosti, ako sa rodilo a aké boli zvyky pred a po príchode nového člena rodiny na svet?

Nie nadarmo sa hovorí, že dieťa je Boží dar. A v minulosti si to ľudia uvedomovali ešte intenzívnejšie. Narodenie prvého dieťaťa sa spájalo s očakávaním mužského potomka, budúceho pokračovateľa rodu. V porovnaní s dnešnou dobou býval mimoriadne boľavý osud nezosobášených tehotných žien. Hovorilo sa im prespanky a museli byť objektom neuveriteľného ponižovania. Miestnymi, a najmä cirkvou, boli automaticky vytláčané na okraj spoločnosti, tvrdo odsudzované, ostrihané nakrátko… Nuž, zoznam toho, čím všetkým si tieto ženy museli prejsť, je naozaj mimoriadne krutý.

Menej detí sa zvyklo rodiť medzi vyššími sociálnymi vrstvami alebo v mestskom prostredí. Na gravidnú ženu z nemajetnej rodiny sa kedysi nebral príliš veľký ohľad. Celá starostlivosť o rodinu a domácnosť bola výlučne na jej pleciach. Nehovoriac už o tom, že sa nesmela pozerať na škaredé a neobvyklé veci a ľudí, pretože toto všetko sa mohlo preniesť na ešte nenarodené dieťa. Ďalším zo zákazov bol zákaz dotknúť sa vlastného tela vtedy, keď iné ženy videli javy alebo objekty ostrých farieb. Reč je napríklad o západe či východe slnka, ale aj o požiari. Keby to spravila, na tom istom mieste by vraj malo dieťa červený fľak.

Turčania v dejinách: Viete, ako prichádzali na svet naše staré a prastaré mamy?

To, ako malo dieťa v budúcnosti vyzerať, akú malo mať povahu a zdravie, mali ovplyvniť aj činnosti ženy v druhom stave. Preto nesmeli nič ukradnúť, ublížiť zvieraťu a už vôbec nie hadovi – ochrancovi domu. V skratke, tehotná žena si musela dávať mimoriadny pozor na to, kam sa pozerá, čo robí, s kým sa stretáva alebo čoho sa dotkne. Nesmela byť v žiadnom prípade ani smutná či plačlivá, také by vraj bolo neskôr aj dieťa. Akonáhle sa približoval čas pôrodu, budúce matky a ich príbuzné začali chystať výbavičku. Tá obsahovala hlavne dostatok plienok z plátna, ako aj prvý dojčenský odev. Samozrejme, v prostredí mestskej inteligencie bývala výbava oveľa honosnejšia, čo do počtu aj kvality materiálov.

V minulosti rodili naše staré a prastaré mamy doma, pomáhali im pri tom ich príbuzné, no pri ťažšom pôrode nesmela chýbať ani skúsená žena z dediny alebo okolia. Keď prišli na ženu pôrodné bolesti, do poslednej chvíle bývala na nohách, dokonca vykonávala práce, ktoré mali pôrod urýchliť. Zohýnala sa, dvíhala ťažšie predmety, pila odvar z byliniek. Posteľ, v ktorej rodila, musela byť od zvyšku izby oddelená takzvanou obradnou plachtou. Za plachtu mali prístup len vydaté, nie však staré ženy. Pri ťažkom pôrode bol občas aj manžel, čím sa mala bolesť rozdeliť medzi dvoch. Žena zároveň mala rodiť v tme, aby sa zabránilo zlým vplyvom. Pri posteli bývali aj rôzne symbolické predmety, ako ihly, mak alebo hrebeň. Mali odháňať strigy a iné démonické bytosti.

Napriek všetkým „opatreniam“ sa ale často stávalo, že žena počas pôrodu umrela, niekedy spolu s nenarodeným dieťaťom. Ak novorodenec prežil, príbuzní mu našli dojčiacu ženu, ktorá to brala ako samozrejmú pomoc malej polosirôtke. Takto pridájané deti sa považovali za takzvaných mliečnych súrodencov, a teda príbuzných. V strednej a vyššej sociálnej vrstve sa v takomto prípade zabezpečila dojka, ktorej platili. Prvý kúpeľ novorodeniatka býval v drevenom korýtku, do ktorého sa zvykli vložiť aj peniaze – to, aby bolo dieťa bohaté. Okúpané dieťa babica prežehnala, natrela maslom, aby bolo silné a položila na kožuch, aby bolo kučeravé. Až potom mohol prísť k dieťaťu otec a pobozkať ho, čím ho prijal za člena rodiny.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Tradície na Slovensku (Zora Mintalová Zubercová, 2015), Foto: flickr.com

Komentáre