Turčania v dejinách: Turček – obec, ešte v minulom storočí odsúdená na zánik


Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Turček.

V južnej časti Turčianskej kotliny, hlboko v Kremnických vrchoch, sa kedysi rozprestierali obce Dolný a Horný Turček, dnes spojené do jednej obce. V listinách sa po prvý raz spomína Dolný Turček v roku 1371. A práve cez jeho chotár v tom čase prechádzala hlavná komunikačná spojnica Zvolen – Turiec. Toto územie bolo však významné vo viacerých smeroch – boli tu najbohatšie lesné komplexy, ktoré využívala Kremnica na prevádzku baní, hút a mincovne. Ako to už býva, práve toto „bohatstvo“, v podobe ihličnatých lesov, bolo predmetom dlhoročných sporov medzi Kremničanmi a turčianskymi zemanmi. Tí spor potiahli až na kráľovský súd. V roku 1533 si Kremnica pripísala na konto úspešný obchod – kúpila totiž Hornú Štubňu, ako aj Dolný a Horný Turček.

V polovici 17. storočia vlastnili obyvatelia oboch Turčekov obydlia, hospodárske objekty, záhrady, ornú pôdu aj lúky. Pracovali v kremnických baniach a hutách. Keďže sa však obe obce nachádzali v horách, ich pôdu buď zaplavovalo v daždivom počasí alebo vlastnili neúrodnú pôdu. Vypestovať teda mohli jedine pšenicu, jačmeň a ovos. Ani ich lúky neboli zvlášť kvalitné, na druhej strane, čo nebolo v tom čase v Turci samozrejmosťou, obyvatelia Turčeka sa mohli slobodne sťahovať. Za zmienku stojí aj fakt, že väčšina obyvateľov Dolného aj Horného Turčeka bola nemeckej národnosti. Koncom 19. storočia tu došlo k vyvlastňovaniu pozemkov kvôli výstavbe železničnej trate. So vznikom trate vzrástol aj záujem o podnikanie v Turčeku, bola tu založená napríklad parná píla, ktorá mala na začiatku vyše 200, postupne až vyše 300 zamestnancov.

Turčania v dejinách: Turček – obec, ešte v minulom storočí odsúdená na zánik

Postupne sa Turček rozrástol o poštový úrad, materskú školu, štátnu ľudovú školu, knižnicu aj dobrovoľný hasičský zbor. V ňom bol povinný slúžiť každý muž vo veku 20 až 40 rokov. Začiatkom 20. storočia bol v Hornom Turčeku založený mužský spevokol, neskôr aj športový klub či včelársky spolok. Dolný aj Horný Turček zároveň naplno žil divadelným ochotníctvom. Zaujímavosťou, hoci nie dvakrát príjemnou, bola istá výtržnosť z decembra 1943. Na ukončenie roka sa konala pobožnosť, ktorú mal odbaviť kaplán Edmund Warhold. Obyvatelia oboch Turčekov ho netrpezlivo očakávali o 17:00, nedostavil sa však načas, pretože ho zavolali k umierajúcej žene na posledné pomazanie. Meškanie kaplána využil istý študent strednej školy Hitlerschule a začal pred zhromaždenými asi dvesto ľuďmi prednášať nacistickú demagógiu. Jeho reč vyvolala veľké pohoršenie, ktoré vyústilo do študentovho vyhodenia z kostola. Na druhý deň odišiel do Nemecka a keďže sa už viac na Slovensku nezdržoval, nemohol byť ani potrestaný.

V roku 1945 žiadala Kremnica o pripojenie hornoturčianskych obcí ku kremnickému okresu, čo zdôvodňovali tým, že obidva Turčeky sú od Kremnice vzdialené len 8 kilometrov, zatiaľ čo od Martina až 42. Kremnica tiež argumentovala, že prevažnú časť svojho majetku má práve v obciach Dolný a Horný Turček, Sklené a Horná Štubňa. Zoznam povojnových ťažkostí tým ale nekončí. Väčšina karpatských Nemcov, ktorí sa vrátili z nútenej evakuácie na Slovensko, museli opustiť republiku. Z oboch Turčekov tak muselo odísť až 1236 obyvateľov. Do ich domov boli vzápätí presídlení obyvatelia zo Slovenska alebo presídlenci z Rumunska, Maďarska či Poľska. Prisťahovaní Maďari a Rumuni ohrozovali bezpečnosť a najmä v nočných hodinách chodili po obci ozbrojení. Vznikla tu preto milícia, ktorá dohliadala na bezpečnosť a ochranu majetku evakuovaných nemeckých obyvateľov, čoskoro však bola aj zrušená.
Ako sme spomenuli na úvod, v roku 1951 bol Horný a Dolný Turček zlúčený do jednej obce s názvom, ktorý nesie dodnes – Turček. V roku 2001 tu bolo sčítaných 716 obyvateľov, z toho vyše 600 Slovákov. A na záver si dovolíme citovať súčasnú starostku Turčeka, Oľgu Wagnerovú: „Všetko na našej zemi je krásne, sú do nej zapustené naše korene a my sme tu na to, aby sme tie korene chránili, opatrovali, starali sa o ne, aby nevyschol pramienok, ba naopak, aby v ňom voda bola vždy perlivá, čistá, živá.“

ZDROJ: Ivana Tatárová, Turček (FOMI, 2010), foto: Wikipedia

Komentáre