Turčania v dejinách: Révaiovci by sa zrejme v nominácii na Zamestnávateľa roka neobjavili

Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Sklabiňa.

Sklabiňa je po prvýkrát listinne doložená v roku 1242, jej osídlenie sa datuje do veľkomoravského obdobia. Názov obce je odvodený od staroslovanského slova skel – skala. V čase feudalizmu bol osud Sklabine úzko spojený so Sklabinským hradom a jeho majiteľmi. Do 18. storočia obec nazývali Sklabinkou. Obyvatelia tejto obce sa vo veľkom zaoberali olejkárstvom a chovom hovädzieho dobytka a oviec. Malé sklabinské hospodárstva, úzke pásy polí a nie práve najúrodnejšia pôda boli príčinou, že niektorí obyvatelia hľadali prácu v remesle a lesoch.

Turčania v dejinách: Révaiovci by sa zrejme v nominácii na Zamestnávateľa roka neobjavili

Keď sa povie Sklabiňa, väčšina ľudí si v prvom rade predstaví Sklabinský hrad. Poďme sa teda poprechádzať pomedzi jeho múry. Na mieste, kde dnes stojí Sklabinský hrad, sa kedysi nachádzal slovanský drevený hrad, zničený dobýjaním Maďarmi. Sklabinský hrad sa prvýkrát spomína v roku 1309 a jeho, ako aj výstavbou Blatnického hradu, sa uzavrela sieť hradov v Turci. Hrad vznikol na dôležitej komunikačnej tepne, prechádzajúcej predhorím Veľkej Fatry. Bol zároveň sídlom samostatnej Turčianskej stolice. Celé 14. storočie bol Sklabinský hrad vo vlastníctve uhorských panovníkov. Pánom Sklabine a turčianskym županom bol Andrej Balický a po jeho smrti prebrali úlohu kastelánov hradu Balického synovia.

Koncom 15. storočia pripadlo panovanie na Sklabinskom hrade synovi Mateja Korvína Jánovi, po ňom sa tejto úlohy ujal Ján Zápoľský. Hrad, ako vidieť, si ako horúci zemiak prehadzovali jeho majitelia až do nástupu silného rodu Révaiovcov. Tí sa veľmi rýchlo prispôsobili turčianskemu prostrediu. V polovici 16. storočia patril Révaiovcom, okrem Sklabinského hradu, aj Martin, Turany, Kľačany, Šútovo, Ratkovo, Priekopa, Diaková, Štiavnička, Mošovce… Nuž, rýchlejšie by sme vymenovali obce, ktoré v tom čase nevlastnili. Sklabinský hrad začiatkom 15. storočia vyhorel a po jeho oprave, na konci rovnakého storočia, ho postihol ten istý osud znova.

Architektonicky najhodnotnejším objektom hradu je bývalá hradná veža. Interiérovým stvárnením sa dokonca radí medzi najcennejšie hradné stavby na Slovensku. Ani nám sa z nej nechce odísť, práve naopak. Veža mala kombinovanú funkciu, teda obrannú aj sakrálnu. V jej prízemí bola miestnosť pre posádku a horné dve podlažia tvoril priestor neskorogotickej kaplnky. Zrútením klenby kaplnky v roku 1800 však hrad stratil svoju architektonicky najcennejšiu časť. A čo Sklabinčania? Väčšina z nich sa živila prácou a službou na hrade. Na pohode im nepridali ani neustále spory medzi Révaiovcami samotnými, najvýraznejší bol ten medzi Imrichom a Danielom. Ich záľuba v konfliktoch sa samozrejme dotýkala aj susedov, najviac zemanov z Dolného Jasena.

Ak by sme očakávali od bohatého a významného „zamestnávateľa“ Révaia nejaké tie benefity, boli by sme na veľkom omyle. Prax bola dokonca taká, že napríklad počas svadby zemepána museli obyvatelia obce odovzdávať „stravné dary“ do kuchyne. V prípade, že zemepán počas vojny upadol do zajatia alebo do väzenia a bolo ho potrebné vykúpiť, túto sumu podľa starého zvyku boli povinní dať poddaní. Nuž, Révaiovcov by sme zrejme na Zamestnávateľa roka nenominovali. Minimálne do zrušenia poddanstva v roku 1848.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Sklabiňa (Richard Lacko, 1992), foto: Wikipedia 

Komentáre