Turčania v dejinách: Obec Rudno sa pýšila jediným dreveným kostolom v Turci


Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Rudno.

Turčania v dejinách: Obec Rudno sa pýšila jediným dreveným kostolom v TurciRudno vzniklo na starej komunikačnej tepne, ktorá prechádzala z hornej Nitry popod hradisko Vyšehrad do Turca. Rudno dodnes patrí skôr medzi menšie turčianske obce. Ešte v 14. storočí patrilo Rudno, spolu s inými osadami, pravnianskemu panstvu. Samotný názov obce napovedá, že v jeho chotári sa zrejme našli nerastné suroviny, hoci len menšieho rozsahu. Pravnianske majetky sa, s pribúdaním nových rodov, začali výrazne členiť. Aj v Rudne sa určitá čiastka majetku dostala do cudzích rúk. Na začiatku 16. storočia ju kúpil istý Benedikt Erdödy. Po príchode Révaiovcov do Turca získali, okrem Sklabinského a Blatnického hradu, aj časť Rudna.

Na konci 16. storočia sa v Rudne nachádzalo 26 domov. Obyvatelia boli prevažne Slováci, no zhustení prichádzajúcimi nemeckými kolonistami. Šlo o úrečitých poddaných, čo znamená, že sa nemohli bez súhlasu slobodne sťahovať. O dve storočia neskôr patrila najväčšia časť Rudna rodine Prónaiovcov. Rudnianski poddaní boli nútení robotovať na panskom, ale okrem toho ešte museli zemepánovi doviesť drevo a poľovať pre neho. Aj Rudnom, ako väčšinou turčianskych obcí, sa začiatkom 19. storočia prehnala cholera. V tejto obci sa vykonávali len základné remeslá, a to kováčstvo, mäsiarstvo a mlynárstvo. A práve mlyny v tom čase patrili medzi najrozšírenejšie výrobné zariadenia na vidieku. Ani Rudno však neminulo olejkárstvo, no ani zďaleka nedosahovalo taký rozmach ako inde v Turci.

Rudno bolo známe ako obec, ktorá vlastnila mýtnu stanicu. Prvá písomná zmienka o nej je už zo začiatku 15. storočia. V Rudne sa mýto vyberalo na moste, na ceste do Pravna. Obchodníci však toto mýto obchádzali, aby sa vyhli poplatku, a tak prechádzali falošnou cestou. Tá odbočovala pred Rudnom smerom na Dubové. Mýtne poplatky sa netýkali poddaných, ktorí patrili turčianskym šľachticom, keď šli s obilím do mlyna, na pohreb, hody či svadbu. Na konci 17. storočia boli pri rudnianskej mýtnici podpálené humná, ktoré zhoreli spolu s obilím do základu. Krátko na to mýtnicu vykradli zbojníci.

Rudno malo svoj kostol, poštovú stanicu, aj parnú pílu. Záznamy o škole sa síce nezachovali, ale pravdepodobne existovala, a to už v 18. storočí a pri kostole. V druhej polovici 19. storočia mala obec evanjelickú školu. Za zmienku stojí, že život v Rudne bol úzko spojený s pôdou a závisel od jej kvality a množstva. Väčšina chotára bola zamokrená a ťažká pôda. K jej kvalite neprispel ani tunajší potok, ktorý sa pri každom daždi vylial a zatopil obec. Pre kultúrne potreby v Rudne slúžil obecný drevený zrubový dom, ktorý sa však v zimnom období nedal vykúriť. V ťažkých podmienkach tu ale mládež z Rudna zvládla odohrať viacero divadelných predstavení.

Kultúrne pomery obce malo vyriešiť postavenie školy, to sa však stále viac predlžovalo pre nedostatok finančných prostriedkov. Koncom minulého storočia do školy nastúpilo len osem žiakov, takže zanikla, po takmer dvestoročnom úspešnom fungovaní. Odvtedy navštevujú deti z Rudna školu v Slovenskom Pravne. Z pamiatkových objektov sa v obci zachovalo veľmi málo. Najvzácnejším objektom bol drevený katolícky kostol, prevezený do Múzea slovenskej dediny v Martine. Bol to jediný drevený kostol v celom Turci.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Rudno (1993), foto: Wikipedia

Komentáre