Turčania v dejinách: Nastáva predveľkonočná očista ducha a tela

Tohtoročný 14. február nie je len dňom zamilovaných, ale aj Popolcovou stredou. V praxi to znamená, že fašiangové obdobie sa skončilo a nastáva obdobie predveľkonočného pôstu.

Koniec fašiangového obdobia pre starých Turčanov znamenal koniec hodovaniu, svadbám, zábavám, sprievodom masiek, plesom a bálom. Doznela hudba a spev, dojedli sa posledné praženice s klobáskami. Hrnce a misy sa poumývali a všetko stíchlo. Nastal pôst. Kedysi bývali pôsty dokonca také prísne, že sa počas nich používali úplne iné riady na varenie a jedenie, aby sa z nich nedajbože nedostal zvyšok masti či mäsa do jedla. Takisto, ak sa dievky cez fašiangy nevydali, ostali im len oči pre plač. Cez nadchádzajúce pôstne obdobie totiž na svadbu nemohli ani len pomyslieť a to ani vtedy, keď zistili, že sú ťarchavé.

Popolcová streda bola nazývaná aj Škaredá streda a má priam tajomnú históriu spojenú s pôvodným praslovanským spaľovaním mŕtvol. Z náboženského hľadiska je hlavným symbolom Popolcovej stredy pripomenutie dôležitosti pokánia, prehĺbenia viery v Boha a lásky k blížnym. Samotný popol má človeku pripomínať jeho pôvod v zemi, ako aj skutočnosť, že sa do zeme navráti. Je teda výzvou na pokánie a pokoru. Na Popolcovú stredu robia kňazi a diakoni v kostoloch na čelá veriacich popolom krížik na znak ľudskej pominuteľnosti. S tým je spojené aj známe „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“.

Naši predkovia by nám takisto vedeli hodiny rozprávať o zákazoch, príkazoch a predstavách spojených s Popolcovou stredou. Ľudia sa postili, nejedli mäso, jedli len raz za deň, napríklad pirohy, kaše, rezance alebo šúľance. V mestskom prostredí sa jedávali aj pôstne ryby. Na Popolcovú stredu sa nemohli podkúvať kone, šiť, priasť ani tkať. A už vôbec sa na Popolcovú stredu nezabávalo, nespievalo ani netancovalo. Tým ale zoznam zákazov spojených s týmto dňom ani zďaleka nekončí.

Zdroj: Ivana Tatárová, Tradície na Slovensku (Zora Mintalová Zubercová, 2015), Foto: pinterest.com

Komentáre