Turčania v dejinách: Krátka návšteva v kuchyni našich turčianskych predkov

Správy hlavné, Správy z regiónu, Turčania v dejinách, Všetky správy

To, ako sa stravovali vaši predkovia, čo nesmelo chýbať na sviatočnom stole, aké tradície dodržiavali, určite poznáte z rozprávania starých či prastarých rodičov. A zaujímalo to aj nás. Preto sme nahliadli do tradičnej turčianskej kuchyne.

Je len pochopiteľné, že inak vyzeral prestretý stôl u roľníka či pastiera a inak u zemana alebo hradného pána. Archívne materiály o tom, čo jedli ľudia v Turčianskej kotline kedysi, sú veľmi strohé. Z toho mála, ktoré je k dispozícii, sa však dozvedáme o zásobách jednotlivých domácností. Tie však neboli nijako pestré – v porovnaní s dnešným sortimentom o pestrosti stravy rozhodne nemohla byť reč. Najmä počas dlhých zím takáto jednotvárna strava značne prispievala k rôznym chorobám u detí aj dospelých. V dnešnej dobe sú kvalitní kuchári skutočne vysoko cenení, to ale neplatilo v minulosti. Dochoval sa nejeden záznam o tom, ako kruto sa zaobchádzalo s kuchármi, mäsiarmi či pekármi. Zachovali sa tiež údaje o strave poddaných počas neúrody alebo hladomorov. Ako pokrm sa často používal ovos, z ktorého piekli placky aj chlieb. Jedli takisto rôzne druhy bylín, húb, ale aj kôru stromov.

Úplne inak to však vyzeralo vo feudálnych sídlach. Hostina pozostávala z jedál od výmyslu sveta, podávaných, ako inak, na strieborných a zlatých táckach a misách. Stravníkov obsluhovali slávnostne vyobliekaní mladíci, ich odev niesol farby erbu feudála. Zariadenie interiéru bolo v rukách hradnej pani a nechýbali v ňom rôzne závesy, prikrývky či kožušiny. Nepísané, ale zato dodržiavané pravidlá mávali turčianske svadby. Najlepším obdobím na túto udalosť boli fašiangy a pred aj počas svadby sa vykonávali rôzne obrady, kde podstatnú úlohu zohrávali aj jedlá. Chlieb a soľ, ktorými ponúkli pytačov, sa považovali za súhlas nevestiných rodičov. Ak pytačov ponúkli praženicou, zo svadby nič nebolo.

Zahryznime sa však do turčianskeho chleba. Jeho predchodcom boli rôzne placky a posúchy, ktoré bolo možné upiecť aj na horúcich kameňoch. Poriadne prepečené mäso na turčianskych hradných slávnostiach sa ale predsa len najlepšie zajedalo kysnutým chlebom. Samozrejmosťou bolo mäso z jeleňa, diviaka alebo vola, popohnané do žalúdka dostatočným množstvom vína. Chlieb v tomto prípade nebol pre pánov až tak lukratívny a siahali po ňom skôr hradné panie. Chlieb sa piekol z pšeničnej múky, najčastejšie šlo o nekvalitnú tenkeľovú múku.

Počas sviatkov bývala strava najrozmanitejšia, v čase pôstov, predpísaných cirkvou, sa strava nielen obmedzila, ale úplne sa vynechalo mäso, tuky, v dávnejších dobách dokonca aj mlieko, syr a vajcia. Najdlhší bol 40-dňový pôst pred Veľkou nocou, no aj ten 30-dňový pred Vianocami. Pôstne bývali aj stredy a piatky, na Popolcovú stredu a Veľký piatok sa dokonca nejedlo vôbec. Na Štedrý deň (v Turci nazývaný Dohvjezdňi) piekli gazdiné v Martine sviatočné koláče, no napríklad v Trebostove sa piekli deň predtým. Nuž, iná doba – iný zvyk. Veľa Turčanov však aj dnes, v 21. storočí, dodržiava tradície predkov. Patríte medzi nich tiež? Podeľte sa s nami o vaše skúsenosti!

ZDROJ: Ivana Tatárová, Z turčianskej kuchyne (Zora Mintalová-Zubercová, Vydavateľstvo
Matice slovenskej, 2007), foto: Wikipedia 

Komentáre