Turčania v dejinách: Keď v dedine zaznel umieračik…

Ako každá jedna udalosť, aj odchod človeka z tohto sveta býval kedysi sprevádzaný nespočetným množstvom úkonov a zvyklostí. Zaujímalo nás, ako to vyzeralo v Turci.

Smrť odjakživa vzbudzovala mimoriadnu pozornosť človeka. Každému z nás občas zablúdia myšlienky k nevyhnutnosti odchodu z tohto sveta, k tomu, ako a kedy sa to stane a čo bude potom. A inak to nebolo ani v minulosti. V tejto súvislosti je zaujímavosťou takzvaný pohrebný cech, ktorý vznikol v polovici 18. storočia a dozvedáme sa o ňom v Obecnej kronike Belej. Cieľom spolku bolo, ako inak, vynášanie mŕtvych tiel na cintorín. Členmi cechu boli občania Belej, najmä gazdovia. Podobné pohrebné spolky však postupne vznikali aj v iných turčianskych obciach.

V tradičnom ľudovom prostredí sa človek pripravoval na smrť prakticky od narodenia. Považovalo sa to za úplne bežnú súčasť života, k čomu prispelo pozorovanie prírody, v ktorej ľudia trávili väčšinu dňa. V prírode sa neustále stretávali s rodením a skonaním, čo významne ovplyvňovalo ich pohľad na život a na smrť. Dokonca aj pri svadobných obradoch starých Turčanov sa stretávame s poverami, ktoré sa týkali smrti niektorého z partnerov.

Súčasťou pohrebu bývalo nespočetné množstvo úkonov, od umytia, cez oplakávanie a návštevy príbuzných, až po poslednú poctu v podobe karu. Týmito, ako aj mnohými inými úkonmi, sa malo zabezpečiť uspokojenie duše a jej zmierenie sa s odchodom. Prečo to bolo pre pozostalých až také dôležité? Nuž, každá smrť sa kedysi pokladala za násilné a nepochopiteľné ukončenie života. Podľa ľudovej viery smrť v umierajúcom vyvolávala pocit krivdy a snahu po pomste. Báli sa, že mŕtvi budú škodiť živým pozostalým osobám, báli sa ich návratu, hlavne duše.

Naši predkovia dodržiavali zásadu nedávať počas umierania najavo žiaľ a smútok, aby sa tým nepredlžovalo a nesťažovalo skonávanie. Boli presvedčení, že ak umierajúceho vyrušia, napríklad hlasným plačom, predĺžia tým jeho agóniu. Mimoriadne dbali aj na to, aby bol umierajúci zmierený s tými, s ktorými bol v akomkoľvek spore. Na to slúžila spoveď a prijatie posledného pomazania. Ako každú udalosť, aj umieranie sprevádzala celá škála rôznych symbolických predmetov. Bola to predovšetkým svätená voda, položenie sobášnych šiat cez umierajúceho alebo pitie rôznych odvarov.

Turčania v dejinách: Keď v dedine zaznel umieračik...

Starí Turčania si pred odchodom na druhý svet zvykli takto povzdychnúť:

Fšeci ta pôjďeme, jeden skôr, druhí neskôr. Načo som na sveťe, už bi mi tam na druhom sveťe bolo ľepšie…

Keď napokon došlo v obci k úmrtiu, dávalo sa to na známosť zvonením umieračika. Jeho zvuk bol špecifický, keď umrel muž a úplne iný pre ženu či dieťa. Večer po skone človeka sa v dome nebohého zišla celá rodina a spevom nábožných piesní vzdávala úctu mŕtvemu. Obliekli ho do sviatočného smútočného odevu, pričom v minulosti bola smútočnou farbou biela. Do truhly sa vkladala aj biela plachta, peniaz, kúsok plátna a obľúbené predmety. V Košťanoch nad Turcom dávali do truhly aj chlieb. Samotný obrad rozlúčky s nebohým sa konal na dvore, až potom sa sprievod presunul na cintorín. Na záver prinášame ešte niekoľko zaujímavostí, týkajúcich sa poslednej rozlúčky v Turci:

  • Samovrahov pochovávali na kraji cintorína.
  • Pri hrobe bolo zvykom zasadiť lipu, platilo to ešte na začiatku 20. storočia.
  • Vodu po umytí mŕtveho vylievali na nedostupné miesto, aby sa nedostala do kontaktu s niečím živým.
  • Dievčatá a mládencov pochovávali oblečených ako na sobáš.
  • Ak ovdovela staršia žena, nosila čierne šaty až do svojej smrti.
  • V Mošovciach, ak umrel gazda, zarezali na kar kohúta, ak gazdiná, tak sliepku.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Z ľudovej kultúry Turca (Eva Pančuhová, Zora Mintalová a kol., 2004), Foto: flickr.com

Komentáre