Turčania v dejinách: Keď v dedine zaznel umieračik…
Ako každá jedna udalosť, aj odchod človeka z tohto sveta býval kedysi sprevádzaný nespočetným množstvom úkonov a zvyklostí. Zaujímalo nás, ako to vyzeralo v Turci.
Smrť odjakživa vzbudzovala mimoriadnu pozornosť človeka. Každému z nás občas zablúdia myšlienky k nevyhnutnosti odchodu z tohto sveta, k tomu, ako a kedy sa to stane a čo bude potom. A inak to nebolo ani v minulosti. V tejto súvislosti je zaujímavosťou takzvaný pohrebný cech, ktorý vznikol v polovici 18. storočia a dozvedáme sa o ňom v Obecnej kronike Belej. Cieľom spolku bolo, ako inak, vynášanie mŕtvych tiel na cintorín. Členmi cechu boli občania Belej, najmä gazdovia. Podobné pohrebné spolky však postupne vznikali aj v iných turčianskych obciach.
V tradičnom ľudovom prostredí sa človek pripravoval na smrť prakticky od narodenia. Považovalo sa to za úplne bežnú súčasť života, k čomu prispelo pozorovanie prírody, v ktorej ľudia trávili väčšinu dňa. V prírode sa neustále stretávali s rodením a skonaním, čo významne ovplyvňovalo ich pohľad na život a na smrť. Dokonca aj pri svadobných obradoch starých Turčanov sa stretávame s poverami, ktoré sa týkali smrti niektorého z partnerov.
Súčasťou pohrebu bývalo nespočetné množstvo úkonov, od umytia, cez oplakávanie a návštevy príbuzných, až po poslednú poctu v podobe karu. Týmito, ako aj mnohými inými úkonmi, sa malo zabezpečiť uspokojenie duše a jej zmierenie sa s odchodom. Prečo to bolo pre pozostalých až také dôležité? Nuž, každá smrť sa kedysi pokladala za násilné a nepochopiteľné ukončenie života. Podľa ľudovej viery smrť v umierajúcom vyvolávala pocit krivdy a snahu po pomste. Báli sa, že mŕtvi budú škodiť živým pozostalým osobám, báli sa ich návratu, hlavne duše.
Naši predkovia dodržiavali zásadu nedávať počas umierania najavo žiaľ a smútok, aby sa tým nepredlžovalo a nesťažovalo skonávanie. Boli presvedčení, že ak umierajúceho vyrušia, napríklad hlasným plačom, predĺžia tým jeho agóniu. Mimoriadne dbali aj na to, aby bol umierajúci zmierený s tými, s ktorými bol v akomkoľvek spore. Na to slúžila spoveď a prijatie posledného pomazania. Ako každú udalosť, aj umieranie sprevádzala celá škála rôznych symbolických predmetov. Bola to predovšetkým svätená voda, položenie sobášnych šiat cez umierajúceho alebo pitie rôznych odvarov.
Starí Turčania si pred odchodom na druhý svet zvykli takto povzdychnúť:
Fšeci ta pôjďeme, jeden skôr, druhí neskôr. Načo som na sveťe, už bi mi tam na druhom sveťe bolo ľepšie…
Keď napokon došlo v obci k úmrtiu, dávalo sa to na známosť zvonením umieračika. Jeho zvuk bol špecifický, keď umrel muž a úplne iný pre ženu či dieťa. Večer po skone človeka sa v dome nebohého zišla celá rodina a spevom nábožných piesní vzdávala úctu mŕtvemu. Obliekli ho do sviatočného smútočného odevu, pričom v minulosti bola smútočnou farbou biela. Do truhly sa vkladala aj biela plachta, peniaz, kúsok plátna a obľúbené predmety. V Košťanoch nad Turcom dávali do truhly aj chlieb. Samotný obrad rozlúčky s nebohým sa konal na dvore, až potom sa sprievod presunul na cintorín. Na záver prinášame ešte niekoľko zaujímavostí, týkajúcich sa poslednej rozlúčky v Turci:
- Samovrahov pochovávali na kraji cintorína.
- Pri hrobe bolo zvykom zasadiť lipu, platilo to ešte na začiatku 20. storočia.
- Vodu po umytí mŕtveho vylievali na nedostupné miesto, aby sa nedostala do kontaktu s niečím živým.
- Dievčatá a mládencov pochovávali oblečených ako na sobáš.
- Ak ovdovela staršia žena, nosila čierne šaty až do svojej smrti.
- V Mošovciach, ak umrel gazda, zarezali na kar kohúta, ak gazdiná, tak sliepku.
ZDROJ: Ivana Tatárová, Z ľudovej kultúry Turca (Eva Pančuhová, Zora Mintalová a kol., 2004), Foto: flickr.com
Komentáre
