Turčania v dejinách: Prečo museli byť truhlice a skrine v Hornej Štubni otvorené

Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Horná Štubňa.

Nuž, nielen veľké mestá sú bohaté na historické udalosti. Aj menšie či väčšie dediny zohrali svoju úlohu v dejinách. Dôkazom toho je aj história hornoturčianskej obce Horná Štubňa. Ak sa vrátime až o niekoľko miliónov rokov späť, konkrétne do obdobia mladších treťohôr, územie dnešnej Hornej Štubne tvorilo okraj mora. To sa rozprestieralo v oblasti dnešného Maďarska a južného Slovenska. V Hornej Štubni sa dlhšiu dobu ťažili andezity ako stavebný kameň a cestný štrk. Nechajme však túto dávnu históriu a presuňme sa predsa len o čosi bližšie k dnešnej dobe. Ak sa zastavíme v 15. storočí, Horná Štubňa v tom čase patrila Kremnici.

Turčania v dejinách: Prečo museli byť truhlice a skrine v Hornej Štubni otvorené

Horná Štubňa bola známa výrobou kvalitných šindľov, korýt , válovcov a dreveného riadu. Typický rodinný dom v tejto obci bol drevený a poschodový, čo nebolo úplne bežné v turčianskych dedinách. Hornoštubniansku architektúru totiž ovplyvňovali meštianske a banícke domy z Kremnice a okolia. Prízemie domu pozostávalo zo vstupu, ohniska a denných izieb, ktoré museli byť ukážkovo čisté, teplé a usporiadané. Na poschodí boli pre zmenu studené komory, typické pre nemecké oblasti, využívané ako spálne. Súčasťou dvora bola hospodárska stavba. Medzi prvé názvy Hornej Štubne patria Neo Stubna alebo Felso Stubna. Niektoré staršie nemecké názvy, ako napríklad Neu Stuben, sa dokonca používajú dodnes.

Prvoradým existenčným základom obyvateľov Hornej Štubne bola práca v lese a drevorubačstvo. Museli si však, ako aj mnohé iné obce, prejsť ničivým ľadovcom, povodňou či požiarom. Ľadovec, ktorý tu padal v roku 1927, mal vraj veľkosť slepačích vajec. O necelý mesiac na to postihol obec obrovský požiar, po ktorom zostali stovky ľudí bez strechy nad hlavou. Vyhorela takmer polovica obyvateľstva. Požiar zničil aj jediný kostol v obci, konkrétne vežu a zvony, vnútro však ostalo nepoškodené. No to bol len začiatok zlého obdobia, pretože v nasledujúcich rokoch sa Horná Štubňa potýkala s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou. Čiastočne tu však domácim pomohla aspoň stavba železničnej trate.

Za zmienku stoja aj hornoštubnianske zvyky. Jedným z nich je zvyk, pri ktorom sa pre tehotnú ženu pripravilo lôžko zo slamy, aby sa neznečistila posteľ. Dieťa sa neoblieklo do šiat, ale zabalené bolo do plátna tak, aby bolo celé telo vystreté. Najväčšou oslavou, hneď po svadbe, bývali krstiny. Keď už sme spomenuli svadbu, v prevažnej miere dali mladých ľudí dohromady ich rodičia. Až po tomto dohovore začal ženích navštevovať nevestu, tá musela, ešte pred svadbou, chodiť k jeho rodičom pracovať „na skúšku“. Zvykom bolo aj strieľať z mažiarov – a to pri krstinách, aj pred svadbou. Počas sobáša musela ostať truhlica a skriňa v dome ženícha otvorená, pretože podľa povery, v opačnom prípade by manželstvo zostalo bezdetné.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Horná Štubňa (Oľga Šándorová, Ľudovít Frindt, 1990), foto: Wikipedia 

Komentáre