Turčania v dejinách: Čo si si vypestoval, to si aj zješ

Viete si predstaviť stravovať sa v dnešnej dobe výlučne tým, čo si sami vypestujete? To, čo dnes bez väčšej námahy naložíme do nákupných košíkov, si naši predkovia museli vyprodukovať doslova vlastnými rukami. Inak to nebolo, samozrejme, ani v našej Turčianskej kotline.

O tom, že poľnohospodárstvo bývalo najdôležitejším zamestnaním obyvateľov na celom Slovensku, niet žiadnych pochýb. Kde sa čo urodilo a v akom množstve a kvalite, o tom nerozhodovala šikovnosť ľudí, ale klimatické a geografické podmienky. A hoci v Turci tie podmienky nikdy neboli ideálne, týmto spôsobom sa živila drvivá väčšina obyvateľov. Najdôležitejšími prácami bývala žatva a zber zemiakov. Mimo týchto prác bolo mimoriadne rozšírenou činnosťou olejkárstvo a šafraníctvo, a to najmä v Belej, Karlovej či v Turčianskom Petre. Množstvo olejkárov bolo aj medzi Mošovčanmi a Blatničanmi.

Ak sa práve nežalo alebo „nešafránčilo“, sadili sa mladé stromčeky, rúbalo drevo alebo pracovalo v továrňach v Martine a Vrútkach. Majitelia konských záprahov si zarábali na takzvaných furmankách – vozili drevo z hôr k pílam a do tovární. V tom čase mala veľký význam továreň na výrobu celulózy a továreň na výrobu stoličiek v Martine. Vráťme sa však k Turčanom-pestovateľom. V roľníckych rodinách boli na prvom mieste zemiaky a obilniny, z nich hlavne raž a pšenica. Zemiaky sa zvykli predávať do liehovarov buď za finančnú odplatu alebo za odrezky, ktorými Turčania kŕmili dobytok.

Turčania v dejinách: Čo si si vypestoval, to si aj zješ

V Turci bývala veľmi obľúbenou plodinou repa, nazývaná tiež kvaka, no pre potreby domácností sa pestoval aj ľan a konope. Pre dobytok siali turčianski roľníci ďatelinu, lucernu a ľadník. Zelenina a strukoviny sa kedysi pestovali v menšom rozsahu, ale keď už, záhradám kraľovala kapusta, mrkva, petržlen a cibuľa. Zo strukovín zase fazuľa, hrach a bôb, ktoré sa predávali prevažne v Ďanovej a Valentovej. Koncom 19. storočia sa na orbu pôdy využíval drevený pluh, v okolí Sklabine sa nachádzal položelezný pluh. Na začiatku 20. storočia prišli na rad železné pluhy a brány, ktoré drvili hrudy pred sejbou.

Ako hnojivo slúžil popol, ktorý sa získaval počas jarného čistenia lúk a pasienkov. Samozrejmosťou bol aj hnoj od chovaných hospodárskych zvierat. Poďme však na voňavejšiu tému. Prvým spôsobom siatia v Turci bolo to ručné, ktoré sa zachovalo takmer do polovice 20. storočia. Táto práca bola výsadou mužov – ženy siali len v prípade choroby muža a vojny. Až neskôr prišli na rad strojové sejačky, vďaka ktorým sa dostalo zrno hlbšie do pôdy, čím sa znížilo riziko vymrznutia na minimum. Zemiaky sa sadili od polovice apríla do polovice mája, a to tak, že motykou sa vykopala jamka a do nej sa vložil zemiak spolu s kôpkou hnoja. V niektorých turčianskych obciach sa pomedzi zemiaky sial petržlen.

Ďalším – príjemnejším krokom bola žatva, ktorá sa v Turci oneskorovala až o mesiac, v porovnaní s južným Slovenskom. Žať sa začalo približne na Jakuba (25. júla). Majitelia veľkostatkov na tieto práce zamestnávali robotníkov. Pre Turiec bolo charakteristické aj mlátenie obilia cepmi. Mlátilo sa v hlinených stodolách pokrytých slamou, neskôr bývali stodoly drevené, so šindľovou strechou. Cepy si roľníci vyrábali sami alebo ich dávali vyrobiť kolárom – prevažne z Martina, Mošoviec alebo Turian. Mlátilo sa od septembra do fašiangov. Vymlátené obilie sa následne uložilo do sypární, ktoré bývali na dvore alebo oproti domu za potokom.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Z ľudovej kultúry Turca (Eva Pančuhová, Zora Mintalová a kol., 2004), Foto: Wikipedia (obraz Josef Jelínek – Žatva, 1902)

Komentáre