Synagóga v kolorite starého Martina – sklad hnojív alebo nádejná kunsthalle?


V poslednej dobe ma vo veľmi pozitívnom duchu oslovil článok M. Salíniho, osvetľujúci stovkám Martinčanov, navštevujúcich portál turcania.sk, ako to s ňou vôbec bolo. Síce som sa narodil viac ako dve desaťročia po jej asanácii, napriek tomu sa mi pri tomto článku vynorilo viacero spomienok, resp. zmienok – pravdaže pretlmočených, no o to viac rezonujúcich.

Turčiansky Svätý Martin bol centrom turčianskeho regiónu, ale aj širšieho okolia – o tom niet pochýb ani dôvodov na polemiku. Na trhy – jarmoky sem chodievali aj ľudia z obcí na hornom Považí, Oravci, Liptáci, zriedkavejšie Kysučania a obyvatelia regiónu Hornej Nitry či Pohronia. Mestečko žilo svojím čulým obchodným ruchom a ako je známe, obchodnícke nadanie malo najmä tradicionalistické židovské obyvateľstvo, ktoré v symbióze žilo s tunajším, väčšinou slovenským obyvateľstvom.

Aj vďaka rozšírenej obchodnej sieti sa práve v Turčianskom Svätom Martine jednalo o najväčšiu turčiansku židovskú komunitu (o niečo menšia bola na Vrútkach, kde synagóga stojí dodnes – hoci v tesnom susedstve so socialistickou zástavbou). Z ďalších turčianskych komunít môžeme spomenúť ešte dve, ktorých počet príslušníkov sa pohyboval okolo 100 – išlo o blízke Sučany a Štubnianske (dnes Turčianske) Teplice. V iných obciach boli ich počty nízke, doslova ,,na prstoch jednej ruky by ste ich zrátali“ – dá sa preto predpokladať, že sa sústreďovali práve do vyššie spomenutých mestečiek.

Synagóga v kolorite starého Martina – sklad hnojív alebo nádejná kunsthalle?
Zdroj : článok M. Salíniho na www.turcania.sk

Avšak poďme späť k našej martinskej synagóge. Monument, na prvý pohľad nie veľký, ale významný. Miesto duchovného žitia, ktoré tu stálo desaťročia, spolu so židovským cintorínom. Pod článkom M. Salíniho sa objavil komentár, že v období socializmu tam bol sklad hnojív. Dejiny nám ukazujú, že takéto ,,docenenie kultúrnej pamiatky“ nebolo v dotyčnom období ničím výnimočným. Cieľ bol jasný – dehonestovať, uraziť a pokoriť. Zrejme sa úmysel vydaril, hoci na kultúrnej a duchovnej mape sa zo synagógy stala citlivá, bolestivá téma.

Židovský kódex a následný proces odsunu židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov zásadne zredukovalo a degradovalo aj turčiansko-sväto-martinskú komunitu. Stále tu však stáli ľudia, ktorí boli so synagógou spätí… Bola položená správna otázka – prečo musela byť aj synagóga zrovnaná so zemou, keď v podstate nezavadzala v plánoch ďalšej, novej výstavby moderného, socialistického Martina? Príčina musela byť iná, keď dnes z rovnakého miesta máme plochu verejnej zelene v blízkosti rušnej križovatky. O akýsi ,,psychohygienický pás“ na odhlučnenie križovatky sa určite nejednalo, v danej dobe sa na podobné veci mohlo v architektonických kruhoch myslieť len málokedy a rozhodne sa nepredpokladalo, že áut bude toľko, koľko je ich teraz. Synagóga padla symbolicky, hoci fyzicky z nej veľa nezostalo.

O záchranu vzácnej architektonickej pamiatky sa pokúšalo aj vtedajšie vedenie Slovenského národného múzea (SNM) v Martine, na čele s významným slovenským, dnes už zosnulým, etnológom PhDr. Igorom Krištekom, CSc. (1936 – 2015). Múzeum sa zrovna nachádzalo v prosperujúcom období, kedy rozširovalo svoje expozície – vznikalo dnešné Múzeum slovenskej dediny a ďalšie – preto múzejníkom padla do oka aj neďaleká synagóga, nevyužitá dvakrát dôstojne a stojaca blízko múzea – hneď na úpätí martinskej Malej hory.

Národné múzeum, konkrétne jeho martinské pracovisko, sa snažilo o záchranu synagógy s argumentom, že by z nej bola výborná kunsthalle (prezentačný priestor umenia), resp. polyfunkčný priestor na rozvíjanie kultúrneho života v Martine. Ako spomínal aj menovaný etnológ, vtedy zastupujúci riaditeľ SNM v Martine, synagóga mala mimoriadne dobrú akustiku, bola by z nej dobrá malometrážna opera – kunsthalle bola však o čosi reálnejšou myšlienkou.

Slovo Okresného národného výboru (ONV) však malo väčší význam a bolo proti zachovaniu tejto stavby či židovského cintorína. Medzi Martinčanmi sa vraj dokonca povrávalo, že ,,vysokopostavený káder z ONV“ si tam plánoval postaviť dom… A pri búracích prácach synagógy v roku 1974 bola údajne na celý Martin vyrieknutá kliatba na ďalších 100 rokov – odznela z úst Židovky, ktorá, prirodzene, veľmi ťažko niesla nútený ústup kultúrnych pamiatok svojich predkov.

Google Maps – Street View a autorské vyznačenie (rozdiel medzi dnešnou Kohútovou ulicou a niekdajšou Smrtnou ulicou).

Z povrchu zemského ,,sa vytratila“ synagóga, o svoje miesto prišiel aj židovský cintorín. Zmizol však aj kus starého Martina, v zmysle dobového hesla ,,staré musí ustúpiť novému“. Ulička s dnes veľmi pútavým a pritom výstižným názvom – Smrtná ulica. Spájala totiž živé centrum mesta s dvomi cintorínmi – židovským a Národným. Z historicko-geografického pohľadu je treba poznamenať, že niekdajšia Smrtná ulica nie je kopírovaná dnešnou Bernolákovou ulicou (tá vedie od Obchodnej akadémie smerom k železničnej trati!). Autor inak výborného článku si zrejme zamenil Bernolákovu ulicu s Kohútovou ulicou. Všetky stavby, ktoré kedy stáli na Smrtnej ulici, by sme už dnes hľadali márne a z jej pôvodnej trasy existuje len časť Sklabinskej cesty medzi križovatkou s Hviezdoslavovou ulicou po bránu Národného cintorína.

Aby sme sa lepšie zorientovali, trasu pôvodnej Smrtnej ulice môžeme nájsť takto (ak pôjdeme od brány Národného cintorína) : od tejto brány po najbližšiu križovatku – s Hviezdoslavovou ulicou sa jedná o pomerne rovnakú trasu, no ďalej sa ulička odrazila viac na severozápad – jej trasu kopíruje široký chodník medzi spomínanou križovatkou a veľkým parkoviskom medzi kostolom sv. Martina a Námestím SNP. Je to chodník, ktorý vedie popri budove Sociálnej poisťovne a na svojom konci sa spája s chodníkom, vedúcim od tržnice popri fare. Tak čo, Martinčania, ideme sa prejsť po Smrtnej uličke aj dnes? ?

Zdroj : Google Maps a autorské vyznačenie (žltá čiaru naznačuje trasu pôvodnej Smrtnej ulice a bordový krúžok značí polohu, kde kedysi stála synagóga).

Po revolučných udalostiach v roku 1989 sa Martin postupne začal spamätávať zo svojej ,,pamiatkovej agónie“ a začalo sa zachraňovať to, čo sa ešte zachrániť z našej vlastnej minulosti dalo. Položka ,,synagóga“ tam však už nepatrila. Tú dnes môže už len Martin ticho závidieť susedným Vrútkam, ktoré zo svojej synagógy vytvorili kultúrny stánok, hodný 21. storočia.

ZDROJ: Martin Lukáč

Komentáre

Kľúč od Martina hľadá talent vo futbale