Rozhovor: 20. ročná činnosť Turčianskej bicyklovej skupiny JUS je veľmi bohatá


V tomto roku oslavujú cyklisti z Turčianskej bicyklovej skupiny JUS dvadsať rokov svojej činnosti. Z nenápadného združenia ľudí, ktorých spája láska k cyklistike, sa za dve desaťročia stala organizácia, ktorá má za sebou množstvo úspešných projektov, aktivít a kampaní. O histórii, súčasnosti, ale aj o plánoch do budúcnosti TBS JUS nám rozprával jej šéf, Dušan Kubička.

Keď sa vrátiš na úplný začiatok TBS JUS, čo ti najviac utkvelo v pamäti?
Jedna izba nášho bytu v Košútoch, ktorú sme používali ako kanceláriu. Tam sme sa stretávali, plánovali a pripravovali prvé aktivity. Počítače neboli bežné a tak sme si u mňa vyrábali ručne všetky transparenty, pomôcky a rekvizity. A do toho tam pobehovali moje dve malé deti. Prvou ozajstnou skúškou však bola Výstava historických, súčasných a kurióznych bicyklov a taktiež 1. martinský bicyklový deň.

Dušan Kubička
Dušan Kubička

Takže na začiatku ste robili len kampane?
Dá sa to tak povedať. Potrebovali sme v Martine vzbudiť záujem o cyklotématiku nielen smerom k verejnosti, ale začali sme vyvíjať aktivity aj smerom k radnici. Začali sme predstaviteľom mesta predkladať prvé požiadavky pre rozvíjanie cyklistickej infraštruktúry. Začali sme sa vzdelávať po odbornej stránke, zúčastňovali sa, ale aj organizovali cyklokonferencie a snažili sa cyklistické prvky, ktoré sme videli v zahraničí, presadzovať aj u nás. Boli sme medzi prvými na Slovensku, ktorí začali vyznačovať sieť cyklotrás v našom regióne. S tým súvisela aj bohatá vydavateľská, publikačná a propagačná činnosť.

Po vyznačení prvej etapy cyklotrás ste vydali aj prvú mapu cyklotrás v Turci, po ktorej sa len tak zaprášilo.
Tak na to si pamätám celkom dobre. Aj na problémy spojené s legalizáciou cyklotrás, komunikáciu s obcami, štátnymi orgánmi a vlastníkmi. Bola to novinka a nie všetci sa s týmto zámerom na prvýkrát stotožnili. Ale podarilo sa. V teréne sme trávili veľa času, osádzali sme smerovníky, tabuľky a informačné mapy. Bola to parádna práca. S pánom Ondrejom Hraškom sme sa dohodli, že nám do svojej staršej panoramatickej mapy je potrebné domaľovať ešte kus Horného Turca, pretože na zakúpenie autorských práv z kartografického ústavu sme peniaze nemali. Pri otváraní cyklotrás sa rozobral celý náklad a museli sme ďalšie mapy dotlačiť.

Strávili ste množstvo času akciami na uliciach medzi ľuďmi. Prinieslo to žiadaný efekt?
Akcií bolo veľmi veľa. Deň Zeme, Deň bez áut, propagačné jazdy, koncerty, bicyklové dni. Verejnosť, ale aj predstavitelia mesta si boli vedomí, že nás je každým rokom viac a viac. Požiadavky a tlak na samosprávu sa zvyšovali a prišli aj prvé drobné realizácie. Uvedomujem si, že nie vždy boli tie kroky ideálne, ale začalo sa kúsok po kúsku aspoň niečo robiť pre cyklistickú verejnosť. Postupne nás začali akceptovať a nastala etapa spolupráce s mestom. Mesto sa začalo oveľa viac angažovať a podieľať na aktivitách, ktoré sme dovtedy robili sami. Čo bolo pozitívne, do rozpočtu sa dostala aj položka na budovanie cyklotrás.

Kritici však môžu namietať, že je na tom Martin aj tak dosť zle oproti zahraničiu.
Áno, môžu. Ale vravia to vždy len takí, ktorí nerozumejú zdĺhavému procesu vzniku cyklochodníka. Je tam množstvo prekážok a vplyvov, ktoré sa nedajú prekonať zo dňa na deň, ani z roka na rok. Ani v Holandsku sa to nespravilo za jeden rok, ani za jedno desaťročie. Naposledy, keď sme boli v Amsterdame, vraveli nám, že ich infraštruktúra vznikala postupne po vojne. Spravili tiež množstvo chýb, z ktorých sa poučili, a dnes sa nám zdá, že tam je cyklistický raj. Oni však tiež stále nie sú s daným stavom úplne spokojní a neustále niečo vylepšujú. Je to naozaj beh na dlhé trate. Ja som však rád, že sa v Martine aspoň po malých častiach niečo robí.

Aké boli vaše ďalšie projekty a aktivity?
Na ich úplné vymenovanie by sme potrebovali asi celý časopis. Spomeniem aspoň niektoré. Ako aktivisti sme napríklad postavili prvú lávku cez potok do Koštian, začali sme montovať na kovových mostoch nábehové lišty pre lepšie pretlačenie bicyklov, vyznačili sme bežecké a cyklistické okruhy v Jedľovinách, Jahodníckych hájoch, v Lesoparku Bôr. Aktívne sme značili cyklotrasy aj na východnom Slovensku, Malej Fatre, Kremnických vrchoch. Zapojili sme sa do medzinárodného projektu s partnerom v Poľsku, kde sme nadviazali úspešnú spoluprácu, ktorej výsledkom bola cyklotrasa spájajúca Martin a Bielsko-Biala. Vydávali sme časopis Achilless, ktorý sme rozdávali do schránok. Vydali sme niekoľko edícií cyklomáp, sprievodcov, publikovali sme v rôznych časopisoch a publikáciách. Projekty: Cyklofórum, Cyklistická doprava – vec verejná, Viac cyklistov – lepšie životné prostredie, Európsky týždeň mobility, Do práce na bicykli a množstvo ďalších nás neustále posúvalo dopredu. Ale napríklad aj účasť na Rajde Wisly (od prameňa až po Baltik 1200 km) bol pre nášho člena, Vlada, osudovým. Našiel si na tomto podujatí svoju životnú lásku, ktorá sa stala neskôr jeho manželkou a dnes vychovávajú svoje dve krásne deti.

Tých aktivít a činností je naozaj veľa. Ako ste to všetko stíhali?
Šli sme stále na najťažší prevod, plánovali, učili sa a hlavne mali sme stále nejaké ciele, ktoré sa nám aj darilo napĺňať. Dokonca si nás všimli aj v zahraničí a dostali sme ocenenie od japonskej nadácie Sasakawa a k tomu aj finančnú odmenu 2000 dolárov. Boli sme šťastní. Kúpili sme si za to náš prvý digitálny fotoaparát a odvtedy sa nám lepšie dokumentovala naša činnosť. Ale to už bolo dávno. Dalo sa to stíhať, lebo sme to robili radi a tiež existovali nadácie, ktoré nám fandili a podporovali naše projekty.

V Turci je vidieť vašu prácu takmer na každom kroku. Cyklotrasy, informačné smerovníky, rozhľadne, panoramatické mapy, tématické trasy. Je to určite aj veľký záväzok toto všetko udržať v prevádzke.
Nakládli sme si poriadne veľa na plecia. Je to naozaj dosť ťažké udržať to v prevádzkovom stave a nie vždy sa to aj dá. Robíme, čo sa dá, obnovujeme trasy a zariadenia v rámci možností a postupne, takže niekedy sa poriadne nabeháme po celom Turci, lebo ako viete, vandal nikdy nespí a robí nám hodne škody.

Martin sa postupne mení na bicyklové mesto. Tohto roku sme vyhrali aj súťaž samospráv v kampani Do práce na bicykli.
Ja sa veľmi z toho teším. Toto je tá správna cesta spolupráce. Keď sa zapojí samospráva, firmy, spoločnosti a neziskovky – výsledok sa dostaví. Sme majstri Slovenska pre tento rok v jazdení do roboty na bicykli. Paráda. A k tej premene mesta na bicyklové? Keď sa obzriem, čo tu už máme, nie je to málo. Cyklotrasa Košúty – centrum prepojila už takmer celé mesto, onedlho pribudne prepojenie po hrádzi rieky Turiec do Vrútok, pripravuje sa cyklotrasa do Sučian. Plánov je ešte veľmi veľa. Buďme trpezliví a pomáhajme aspoň účasťou na rôznych podujatiach pre cyklistov, nech nás je vidieť.

Nemali ste chuť s tým niekedy aj skončiť?
Ja končím skoro po každej akcii a každý rok. Často sa pýtam sám seba, aký to má ešte zmysel a význam. Keď však upadne únava, viem, čo všetko ešte treba spraviť, zabezpečiť, postaviť, vybaviť a fungujem spolu s mojimi dobrými kolegami, rodinou a priateľmi ďalej. Keď máte okolo seba správnych priateľov, všetko ide akosi lepšie. A ja mám šťastie na dobrých ľudí a ďakujem im, že boli, sú a budú v JUSe. A hoci niektorí prídu len na bicyklový deň, iní pravidelne makajú v horách a značia trasy, každý je dôležitý a potrebný. Ale bez nich a teraz škoda, že ich nemôžem všetkých vymenovať, by naše združenie nikdy nebolo tým, čím už 20 rokov je.

Ako plánujete osláviť 20. výročie TBS JUS?
Cyklopiknikom. Možno ste zachytili, že máme na naše výročie aj zloženú pesničku. Refrén znie: skleníkové plyny – nech vyrábajú iní…Takže trošku si pojazdíme, zahráme sa, zasúťažime, popočúvame muzičku a oslávime nielen 20 rokov TBS JUS, ale všeobecne cyklistov v našom meste a Turci. Srdečne Vás pozývam!

ZDROJ: Turčania.sk, foto: archív Dušana Kubičku

Komentáre