Turčania v dejinách: Netypické, ale zato pozoruhodné stavby v Turci


O tom, že niektoré obce v našej turčianskej záhradke považujeme za nemecké od dávnych čias, dobre vieme. Ale prečo je to vlastne tak? Ako sa sem dostali kolonisti z nemeckých krajín a ako ovplyvnili život v Turci?

V prvej polovici 14. storočia prichádza na juh Turca poľnohospodárske a banícke obyvateľstvo. Kým osadníci zaoberajúci sa poľnohospodárstvom zaberali najmä úrodnejšie kotliny, baníci osídľovali stredné a vyššie položené lokality. A práve v tomto období prišiel na naše územie silný prúd kolonistov z nemeckých krajín. Zaoberali sa predovšetkým baníctvom a hutníctvom. Príchod cudzích kolonistov tak výrazne posilnil turčianske obyvateľstvo. V banskom podnikaní sa uplatňovalo najmä bavorské, alpské a saské etnikum.

Sídelná forma bývalých nemeckých obcí mala určitý vplyv na vývoj domu a samotný spôsob bývania. Tie najstaršie domy boli jednoposchodové zrubové a pri ich výstavbe sa používalo jedľové a smrekové drevo. Drevo sa pripravovalo v zimných mesiacoch, aby nemalo miazgu. Zrubové domy sa stavali na rovnom, prípadne mierne členitom teréne a nemali pivnicu. Typickým reprezentantom nemeckého domu bola usadlosť z Horného Turčeka. Rodina vlastnila a užívala tento dom až do jeho predaja Slovenskému národnému múzeu – Etnografickému múzeu v Martine. Následne bol dom rozobraný a prevezený do Múzea slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch.

Turčania v dejinách: Netypické, ale zato pozoruhodné stavby v Turci

Usadlosť pozostáva z poschodového obytného domu a hospodárskych budov – maštale a humna. Dom bol postavený na kamennej podmurovke, vnútorné steny omazané hlinou a tie vonkajšie vápnom. Strecha bola pokrytá šindľom, krov mal hambálkovú konštrukciu (princíp trojuholníkových rámov – pozn. red.). Vstupným priestorom domu bol priechodný pitvor, nazývaný ako Flur alebo Vorzimmer. Oproti dverám z ulice sa nachádzali dvere do dvora. Popredné miesto však mala veľká izba, ktorá plnila funkciu spoločenskej miestnosti. Schádzala sa tu rodina, stolovalo sa tu, ale nevarilo ani nespávalo. Táto izba bola, narozdiel od ostatných, priestranná, svetlá, mala vybielené steny a drevenú podlahu. V rohu miestnosti sa nachádzala masívna pec na pečenie chleba, koláčov a na vykurovanie. Vedľa pece bývali lavice bez operadla, ktoré slúžili na sedenie, ale aj na odkladanie vecí a sušenie.

Súčasťou takéhoto nemeckého domu býval aj spomínaný pitvor. Jeho súčasťou bola skriňa na potraviny (Špajkastn), truhla na múku (Mehlstock), lavička s nádobami na pitnú vodu či košíky na zemiaky. Nachádzala sa tu však aj tzv. čierna kuchyňa s otvoreným ohniskom, kde sa pripravovalo jedlo, čomu zodpovedalo aj jej vybavenie – jednoduchý stôl a lavica, na stenách povešané hrnce a náradie. Existovala ale aj tzv. čistá kuchyňa so sporákom z tehál a rúrou na pečenie. Nebolo ničím výnimočným, že v týchto nemeckých domoch bývalo viacero generácií naraz – niekedy 20 až 30 osôb. Ak si chcete na vlastné oči prezrieť tento druh stavby a možno aj pocítiť kúsok atmosféry z čias našich predkov, zájdite do Múzea slovenskej dediny v Martine. Privíta vás pre Turiec netypická, no rozhodne pozoruhodná architektúra.

Zdroj: Ivana Tatárová,  Turček (FOMI, 2010), footo: Richard Kafka

Komentáre