Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

Správy hlavné, Správy z regiónu, Všetky správy

Bajkal. Už sa nepamätám kedy vo mne uzrela svetlo sveta myšlienka navštíviť túto najväčšiu zásobáreň pitnej vody. Možno rodinné korene.

Moja milá prastará mama sa narodila v Kostrome, starobylom meste na Volge. Veľa mi ako malému chlapcovi o tom rozprávala. A ja som si predstavoval tie šíre lány, nekonečné lesy briez (národný strom Ruska, ako u nás lipa), kľukaté rieky s romanticky zalesnenými brehmi. Rád som sa u nej pozeral na obraz ruského maliara, na ktorom bola práve takáto riečka. Že by to boli práve tieto spomienky, čo ma neustále pobádali navštíviť Rusko?

Raz cestou autom priateľ Fero spomenul Bajkal. Už tam raz bol a chcel sa opäť vrátiť, ale Transsibom. Vraj cesta vlakom transsibírskou magistrálou bude zážitok. Slovo dalo slovo, dohodli sme sa, že začne všetko vybavovať. Bolo to okamžité rozhodnutie. Pridali sa aj dvaja ďalší priatelia a začala etapa vybavovačiek. Najprv súhlas manželiek a potom zabezpečenie ubytovania v hoteli, víza na ambasáde, lístky na vlak, letenky. To všetko vybavil Fero za dva mesiace a bez internetu!

September. Schwechat. A už Aeroflotom letíme smer Moskva

Z letiska súkromným, čiernym ( sú lacné a sami sa ponúknu) taxíkom na Kazaňské nádražie v centre Moskvy. Poldenná prehliadka mesta, dvakrát sme zablúdili, ale zachránilo nás prekrásne moskovské metro a poďme na vlak.

Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

Musím spomenúť prísne bezpečnostné opatrenia na vlakových staniciach. Vchod ako na letisku. Kontrola pasažierov i ich batožín. A už pristavili vlak. Moskva – Ulan Ude. Náš vagón mal číslo 16. Dve „dežurné“ opäť pred dverami kontrolujú víza, pasy a cestovné lístky. Čuduj sa svete, naše slovenské, kúpené na Vrútkach platia.

Vagón je úžasne čistý. Na chodbičke funkčný samovar, výbava každého vagóna. Dostali sme ešte zabalené v igelitovom vrecku obliečky a uterák. Od teraz 4 noci a dni bude kupé našim domovom.

Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

13:10. Odchádzame presne. Vlak ticho opúšťa Moskvu. Žiadne hrkotanie

Pripravili sme si lôžka a poď ho rekognoskovať jedálenský vagón. Bol len cez dva vagóny. Prázdny, no s milou čašníčkou Svetlankou. Dali sme sa do reči a po chvíli sme boli priatelia. Doniesla ruské pivo. Výborné! Drankali sme aj vodku, ale vo vlaku či staniciach je prísne zakázané podávať a konzumovať alkoholické nápoje. Len pivo, aj to treba vypiť v „reštauráku“. Ale vodka bola. Svetlanka s filigránskym úsmevom doniesla štyri kávové šálky. Nie s kávou. Mali aj výborné jedlá. Mne najviac chutil boršč. Lepší som nikde nejedol. No ceny neboli nízke. Preto bol „reštaurák“ vždy keď sme tam prišli prázdny. My sme ho však navštevovali 2-krát denne. Aj cesta rýchlejšie ubiehala pri tajnom popíjaní vodky a piva. Keď Svetlanka oznámila po dvoch dňoch „..vy uže vsio náše pivo vypíli…“ doniesla Velkopopovický kozel.

Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

Cesta ubiehala príjemne. Výborne sa mi spalo. Dokonca som prespal prejazd Volgou, na ktorý som sa tešil. Už ostatné rieky som neprespal, Kolymu, Ob, Jenisej. Krajina za oknom bola úžasná. Celou cestou nás sprevádzali nekonečné brezové háje a lány. Najkrajšia je však tajga. Prekrásna nedotknutá krajina. Vždy drevené dedinky, ktoré sme videli, boli poloprázdne s chatrajúcimi chalúpkami. Nuž mladí odchádzajú.

Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

Vo vagóne bol presný rozpis staníc

Na celej 5200 km dlhej trati nemeškal vlak ani len 1 minútu. Išiel absolútne presne. Vedeli sme kde a ako dlho stojíme. A to sme aj využili. Bola možnosť nakúpiť na nástupištiach v kioskoch potraviny, nápoje (okrem alkoholických) a aj použiť sprchy. Stanice, to sú výkladné skrine Transsibu. Nádherné budovy a všade čisto prečisto.

Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

Čím ďalej od Moskvy sú ľudia skromnejší aj chudobnejší. Ale vždy milí a ochotní. „Vy znájete Putina?“ pýtala sa nás jedna bábuška. Keď sme odpovedali, že áno, povedala svojim družkám  „Éto malodci, oni znájut Putina“. Vážia si ho obyčajní ľudia.

Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

A ešte jedna príhoda, ktorá ma dojala. Priateľ Janko má známych, s ktorými sa nevidel 30 rokov. Napísal im, že budeme stáť v Jekaterinburgu 40 minút. Zabudol však na posun času. Jeho známa pricestovala zo vzdialenosti 250 km a čakala nás 2 hodiny. Priniesla nám pečené kura, koláčiky, pivko a iné dobroty. Úžasná ruská široká duša. Neviem ako by sme sa zachovali my Slováci, keby nám niekto známy spred 30 rokov zavolal, že bude v Bratislave 40 min. Kto by meral takú cestu napr. z Martina? V Rusku platí: keď priateľ, tak naveky!

Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

Na nástupištiach ešte stále funguje staré ZSSR

„Vam vodka nenáda?“ oslovil nás chlapík v koženej šiltovke a kabáte, pod ktorým mal celú zásobareň fliaš. Nuž kúpili sme… Ale sú všade prítomní milicionári, ktorí dávajú pozor na bezpečnosť a poriadok. Takýto priekupníci veru boli na pozore.

Konečne Irkutsk

Tri hodiny ráno miestneho času. Ja ako najmladší z výpravy musím zabezpečiť odvoz na Bajkal. Ostatní ako ináč, na pivo a kávu. A už sa vezieme. Mladý šofér, kirkiz, ide ako výchor. Nerešpektuje nič. Dokonca míňame milíciu rýchlosťou 120 km/h v meste. Na upozornenie iba sucho odpovedá:“Sivodňa voskresénie, oni spiat“. Ale kúsok ďalej spomalí na predpísaných 60km/h a konštatuje: „Kamera“. K hotelu v Listvianke na brehu Bajkalu nás doviezol bezpečne. 75 km za 20 euro. Dohodli sme s nim aj odchod. Sľúbil, že pre nás príjde.

Pol piatej ráno a my zvoníme na recepciu hotela. Ubytovanie máme až o 14:00. Skúšame. A tu znova ruská ochotná duša. Šéfka hotela nám s úsmevom dáva jedinú voľnú izbu aj s raňajkami. (Dá sa to aj u nás?). Poobede sme dostali dve dvojposteľové izby s výhľadom na Bajkal. Konečne sme sa dali v sprche do poriadku. Hotel je veľký, ale drevený ako všetky stavby. Super moderný. Samý čip, sprcha s masážnymi funkciami, všade čisto a útulne.

„Šaman“. Krásna barmanka Lena, strihnutá s Buriatmi (obyvatelia Bajkalu). Odteraz tu jedávame a pijeme. Sedávali sme vždy za tým istým stolom, aby sme mohli konverzovať s Lenočkou. Raz sme prišli a „náš“ stôl bol obsadený domácimi Rusmi. Otočil som sa k inému prázdnemu a … Jeden Rus vstal a úctivo ma priviedol k tomu „našemu“ stolu. „Éto vaš stol. Sadites!“ a jeho spolustolovníci vstali a presunuli sa. Úžasní tí Rusi.

Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

Bajkal. Môj sen sa splnil. Úžasne čistá voda, ktorú návštevnici normálne pijú. Len nie v prístave

Zaplatili sme si exkurziu loďou po Bajkale a po pôvodnej transsibírskej magistrále. Nastúpili sme do malej jachty s mladou sprievodkyňou. Pridala sa aj jedna ruská turistka. Deň bol slnečný a veľmi sme sa tešili. Prvá zástavka plavby – kameň Šaman oddeľujúci Bajkal od Angary (jediná rieka vytekajúca z jazera).

Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

Po pár kilometroch sme vystúpili na breh a sprievodkyňa nás previedla pôvodnou magistrálou. Jej rozprávanie bolo pútavé aj poučné. Príroda okolo Bajkalu je úchvatná. Romantické zákutia i vysoké pohoria podobné našim Tatrám lemujúce jazero.

A nielen príroda. Ľudia sú tu vľúdni, ochotní a navzájom si nezištne pomáhajú. Ináč to asi v tejto drsnej krajine nejde. Všade si vážia návštevníkov, my sme to zažili. Najmä nás Slovanov. Možno aj preto, že sú tu všade prítomní čínsky turisti, ktorí po sebe zanechávajú veľký neporiadok.

Radi sme chodili na trhy, kde bolo dostať od bežných suvenírov až po rôzne delikatesy najmä z rýb takmer všetko. Zdá sa že aj tu sa prebúdza trhové hospodárstvo. Ceny sú však pre nás primerané, skoro nízke. Napr. benzín stojí cca 40 centov za liter. Ale chlieb si vážia. Neplytvajú ním. Aj na raňajky sme v hoteli dostávali len okrúžok, hoci raňajky boli bohaté a ochotný personál nám pripravil aj raňajky na želanie. Na chlieb sa asi ťažko robí. Väčšina ľudí si dopestováva na malých políčkach zemiaky, kapustu či paradajky a uhorky. Prevláda aj podomový predaj. Domáci si privyrábajú ponúkaním domácich produktov pripravenými pred bránou domu.

Nastal čas rozlúčky. Po raňajkách sme sa rozlúčili s majiteľkou hotela. Ako ináč, po rusky. Objatia a bozky na tri vrhy. Mala slzy v očiach. Vraj u nej máme dvere vždy otvorené. Taxikár Kirkiz prišiel ako sme sa dohodli presne na čas. Len tak v tričku, kraťasoch a šľapkách. Iba krátko poznamenal: „Hore na horách padá sneh“. Odviezol nás do Irkutska a poukazoval rôzne pamätihodnosti tohto miliónového mesta.

Peter Mäčko: Moja cesta do hlbín Ruska

Šesť a pol hodinový let do Moskvy som si krátil myšlienkami

Jeden môj kamarát, známy slovenský herec, tráviaci väčšinu dovoleniek v USA ma od návštevy Ruska odhováral. Vraj je tam mafia, kradne sa a je špina. Mal som obavy. Ale splnil sa mi sen a bol som na Bajkale. Očakával som, že samotné prostredie, príroda vo mne zanechá hlboké dojmy. Spomínam na taxikára, ktorý nás len raz viezol z múzea Bajkalu na hotel. Bavil a smial sa s nami ako s rodnými. Na druhý deň nás videl prechádzať sa popri brehu. Zastavil, vystúpil a vyobjímal nás so slovami: „Moji druzia…“ Čarovné. A tak ma dostala široká ruská duša. Dúfam, že som po prastarej mame aspoň kúsok zdedil. Bodaj by v nás všetkých bol kúsok ruskej duše.

ZDROJ: Peter Mäčko, Expedícia „Bajkal 2018“

 

Komentáre

Talianske potraviny Martin