Pavel „Hirax“ Baričák vyšiel Elbrus a po návrate z ruskej cesty mu vyšiel ďalší diel Šlabikára šťastia

Agilný martinský cestovateľ a spisovateľ Pavel „Hirax“ Baričák sa práve vrátil z potuliek po Rusku, kde vyšiel kaukazský Elbrus zo severnej strany. Po návrate ho čakali čerstvo vytlačené knihy jeho nového, štvrtého dielu Šlabikára šťastia s podnázvom Strachy, vzťahy, sloboda. Autor si našiel čas a odpovedal nám na tri otázky.

Po troch rokoch vyšiel opäť ďalší diel Šlabikára šťastia. Čo kniha prináša?

Zameral som sa na strachy a vzťahy, teda to, s čím sa na mňa ľudia posledné roky obracali najviac o pomoc. Snažil som sa prepísať zaužívaný pohľad na strach, teda vnímať všetko, čo nás zraňuje a čoho sa bojíme ako výzvu. Premeniť bôľ, strachy a obavy na vnútornú silu, začať používať mocnú mantru „zvládnem to!“. V knihe som strachy rozdelil na viacero typov, myslím si, že ľudia, ktorých zaujímajú technológie na odbúranie strachov a vylepšenia partnerských vzťahov, si v nej nájdu veľa.

Aký bol samotný výstup na Elbrus?

Nebudem zavádzať, bolo to veľmi náročné. Vrchol som vyšiel s kamarátom Radovanom Grzankom, ktorý pochádza zo Sučian a ruským sprievodcom Stasom. Dobili sme východný vrchol (5621 m), ale zo severnej strany. Slováci z drvivej väčšiny vychádzajú západný štít, ktorý je o dvadsať metrov vyšší, ale chodia ho z južnej, komerčnejšej a menej náročnejšej strany. Tam im stačí prekonať z posledného tábora 1400 metrov, kým z tejto našej, severnej strany, sme museli prekonať 1800 výškových metrov, čo je na poslednú etapu celkom dosť. Výstup sme začali o druhej ráno, bolo mínus pätnásť stupňov a mierny vietor, ale keďže sme šli na vrchol sedem hodín, ten vietor hore zosilnel a bol nepríjemný. Naopak, na samotnom vrchu sme mali nádherné počasie, vietor ustal. Zažíval som tam komatózne stavy, pár sekúnd akoby som bol pri vedomí a pár zasa nie. Neskôr mi jeden kamarát v Moskve povedal, že to mohlo byť aj plynom, ktorý občas uniká z krátera. Mohlo to byť aj tou výškou, alebo tým, že som vegetarián, neviem… Nič nemenilo na tom, že som chalanom vravel, nech ideme dolu, aby som im tam neodpadol. Nepočúvali ma, boli sme tam nakoniec skoro hodinu. Ale všetko dobre dopadlo, dolu sme šli päť hodín a ako som zostúpil o tisíc metrov nižšie, všetko nepríjemné prešlo.

Posledná otázka sa bude týkať samotného Ruska, lebo viem, že ste po zostupe cestoval po pár ruských mestách. Aké teda Rusko je?

Navštívil som Moskvu, Piatigorsk, Kislovodsk, Volgograd, Jaroslav a Velikij Novgorod. Premiestňovali sme sa vlakmi, raz aj autobusom. Spali sme v prenajatých bytoch na sídliskách cez agentúru R and B., tento druh cestovania je tam veľmi populárny. Žiadne hotely, či hostely, takže som sa mohol dostať priamo do ruskej „kuchyne“ a k životu domácich. Ak to mám zhrnúť, bežní ľudia si žijú o trochu horšie ako my, Slováci. Napriek tomu sú to srdeční, priateľskí a otvorení ľudia, keď sa stretnú vo vlaku, či inde, okamžite sa púšťajú do družných rozhovorov akoby sa poznali roky. Krajina bola zväčša samá rovina, kde-tu brezy, polí menej ako u nás. Samotný Kaukaz je jedna veľká horská perla, prechodili sme v ňom veľa túr, balzam pre človeka milujúceho prírodu. Mestá krásne, čisté, veľké ulice, fungujúca doprava, kým menšie mestečká a dediny boli zaostalejšie, špinavšie, domy staré a neupravené. Ale zasa pozor, žiadna India to nebola, domy boli drevené, len akoby domáci nemali taký zmysel pre ich udržiavanie. No žiadne prístrešky z plechu, či zemľanky, aby si ľudia nedomýšľali. Nie som žiaden rusofil, ale po tejto ceste viem, že ľudia, ktorí nadávajú na Rusko a nikdy v ňom neboli, uverili propagande haniacu túto krajinu a nechávajú zo seba hovoriť predsudky. Áno, Putin tam vládne pevnou rukou držiacou sa v stisku s oligarchami. Kto prejaví nevôľu voči nemu, nemusí skončiť dobre, ale určite sa to nedá porovnať so strachom, ktorí Rusi museli prežívať počas gulagových čias Stalina. Nezastávam tento režim, vnímal som hlavne ľudí, lebo oni vo veľkom dotvárajú samotnú krajinu. Ja osobne som sa tam ako cestovateľ cítil slobodnejšie ako v Západnej Európe, alebo v USA. Žiadne kamery, striktné predpisy, zákazy, nijaké tisícky zákonov popierajúce sa medzi sebou. My sme sa akoby našou precivilizovanosťou dostali do jedného kŕča, žijeme v strese a strachu. Kontroly v Rusku boli len na veľkých cestovných uzloch, kde ste museli dať batožinu do skeneru, čo je bežné po celom svete. Keď som policajta, ktorý Radkovi pri vstupe do stanice kontroloval batoh, poprosil o fotku, usmial sa, narovnal rovnošatu a nechal sa odfotografovať. Ak sa o Rusku tvrdí, že je krajina veľkých protikladov, ja hovorím, nech si idú ľudia pocestovať po Indii, Nepále, Ázii, či Afrike a zažijú oveľa šokujúcejšie výjavy. Rusko bola ťažká pohoda, kultúrnosťou veľmi blízko nám, takže ja tejto krajine a jej ľuďom môžem iba poďakovať za nádhernú cestu. Určite z nej bude aj cestopis, snáď sa do roka presekám všetkými tými fotkami a dokončím text.

ZDROJ: Turčania.sk, foto: archív Pavel „Hirax“ Baričák

Komentáre