Nedeľné rozhovory: Pavel „Hirax“ Baričák


Pavel-Hirax-Baričák

Pavel „Hirax“ Baričák je spisovateľ, cestovateľ, bloger, hudobník, fotograf, ale ako on hovorí, v prvom rade ľudská bytosť. V rubrike Nedeľné rozhovory sme mu položili niekoľko otázok nie len o jeho tvorbe v písaní.

Poslednú knihu, ktorú si napísal, bol titul Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo). Nebola to typická kniha pre teba, ale na druhej strane sa už „hudobná“ kniha pýtala. Alebo?

Nie je to typicky hudobná kniha, aj keď úplný začiatok mojej prvej kapely Editor mapuje dokonalo. Sú to vlastne spomienky na moje detstvo. Od narodenia v Ostrave, cez rok pobytu v Opatovciach nad Nitrou, až po konečné presťahovanie sa do Turca. V závere sa pokúšam zhodnotiť klady bývalej doby a dnešného reálneho kapitalizmu. Človek sa zasmeje, pobadá súvislosti, zhrozí sa nad prešľapmi mladého Pavla Baričáka, ale snáď aj poďakuje za to, čo má. Stále to hovorím, že sme ako Slováci prestali ďakovať. Žiť v mieri, môcť slobodne vysloviť názor a rozhodovať sa, žiť v dostatku, ba dá sa povedať v nadpriemernom konzume, tak tieto veci nemá väčšia polovička obyvateľov planéty.

Ako titul prijali čitatelia?

Predaj nebol extra vysoký, veď sa nejednalo o môj román, alebo ďalší diel Šlabikára šťastia. Napriek tomu mi píšu ľudia z celého Slovenska, ktorí ďakujú za pripomenutie ich hipisáckeho, rockového, alebo metalového detstva, ako aj všetkých výčinov, čo sme narobili. Veď kto z nás nechodil dávať klince na koľaje, alebo nehádzal spreje do ohňa? Ale boli aj nespokojné čitateľky, ktoré boli zhrozené mojim rebelským dospievaním. Kto ma už pozná, vie, že nič v knihách neskrývam, tak som priznal všetky svoje hriechy. Nech mi je odpustené, mal som tým prejsť. Vďaka tomu teraz dokonalo rozumiem utrápeným rodičom, ktorí majú doma „problémové“ dieťa a viem im poradiť.

Často riešiš problémy iných?

Áno, odpovedám ľuďom priamo na prednáškach, alebo cez sociálnu sieť, či email. Keď je to nadlho, rovno človeku zavolám. Idem to však obmedziť, lebo potom mi nezostáva čas na moje aktivity.

Nezachraňuješ tým vlastne seba?

Tak tomu bolo na začiatku, keď som chodil prednášať po celom Slovensku a vravel som si, že za toto sa peniaze predsa brať nemôžu. Až kým som nenarazil na Angeliku z Prievidze, ktorá ma dala do laty. Vynadala mi, že ak má byť prednáška Baričáka v jej centre, musí zrušiť tri kurzy a stratí 60 eur. Potom sa ma spýtala, z čoho vyplatíme kapelu a či do auta cikám. Kukal som na ňu ako puk. Záverečné slova boli viac ako pravdivé. Vyslovila: ty nezachraňuješ iných, ale sám seba. Začni sa konečne vážiť, za takéto prednášky sa v Bratislave berie 10 eur. Mala pravdu. A tak sme vtedy dali vstupné tri eurá a prvýkrát som dostal peniaze za prednášku. To bolo asi po siedmych rokoch kočovania po celom Slovensku, dovtedy som žiadal leda tak na vlak, spanie, alebo neskôr na benzín.

Áno, ľudia by mali poznať svoju vlastnú hodnotu…

Je to o pravej miere. Mne sa páči starý svet, skoro každé náboženstvo hovorí o desiatku. A tak posledný prednáškový mesiac v sezóne, konkrétne máj, robím benefičné prednášky, kde celý môj honorár organizátor venuje na nejaký dobročinný účel.

Ako hodnotíš reakcie ľudí na tvojich prednáškach?

Chodia na mňa už prebudení ľudia. Taký čisto materialisticky zameraný človek by asi gúľal očami a negativistický frfľoš by ma okamžite označil za slniečkového psychopata. Áno, som idealista. Verím v to, že dialóg a snaha pochopiť zmýšľanie iného, je cesta k mieru. Hanenie, kritizovanie, osočovanie, ohováranie, provokovanie, vinenie, nadávanie a podobné negatívne programy vedú iba k nikdy nekončiacim sporom. Zlé riešenie konfliktu človeka dá do smútku, rezignácie, hnevu, zloby, pomsty, z toho nikdy nemôže zavládnuť pokoj na duši a telo nemôže byť zdravé. Už rodičia by si mali uvedomiť, že bitím detí po zadku im ukazujú cestu nekomunikácie, lebo im vlastne nepriamo hovoria: „slová sú zbytočné, násilie je cesta, nemám čas sa vcítiť do teba“.  V globále z toho vznikajú hádky na pracoviskách, susedské a iné spory, rozvody, vojny…

Keby sila nezastavila Hitlera, možno by sa svet vyvíjal inak…

Tam mala nastúpiť „prísna láska“ oveľa skôr. Ten človek robil iba to, čo mu dovolili robiť iní hráči na politickom ihrisku. Aj dieťa robí iba to, čo mu dovolí rodič. A na druhý deň sa tú hranicu pokúsi posunúť ďalej. Ono presne vie, čo si môže ku komu dovoliť. Napríklad k starým rodičom všetko, no k rodičovi, ktorý ho chce viesť aj k zodpovednosti, oveľa menej. Nemecko malo zakázané zbrojiť, no začalo a Európa mlčala. A takto porušovalo jedno pravidlo za druhým. Prišlo Rakúsko, Československo, Poľsko, ktoré si Hitler rozdelil s Ruskom a európski lídri sa neustále klamali, že sústo, ktoré mu podhadzujú, už bude konečne stačiť. Nie, pýtal stále viac, lebo nedostal mantinely hneď na začiatku.

Ako ty s manželkou určujete hranice vašim deťom?

V prvom rade sa snažíme pochopiť ich správanie v danom momente. Keďže Samko bude mať štyri roky a Sárka má päť, je to často o tom, že ten druhý chce presne tú hračku, čo má ten druhý. Niekedy je to skutočne o tom, že sa snažia pritiahnuť pozornosť a získať si tak lásku. No niekedy musíme naozaj zisťovať, čo sa stalo a primäť ich popísať daný konflikt a podporiť ich, aby sami našli riešenie „ako to bude nabudúce“, aby sa to neopakovalo. Keď boli evidentne porušené hranice a už predtým stanovené pravidlá (veľakrát navrhnuté nimi samými), dieťa je „zastavené“, aby porozmýšľalo, čo vykonalo a prečo to nemôže robiť aj nabudúce takto. Je motivované popísať následky svojho rozhodnutia a konania a nájsť iné riešenie. Znie to ako ťažká teória, v praxi to však dávame do detskej reči.

Týmto sa zaoberá tretí, žltý diel Šlabikára šťastia?

Nie je to len kniha určená rodičom, ale všetkým dospelým, aby pochopili, prečo sa teraz správajú, ako sa správajú. Sú tam totiž popísané všetky druhy výchovy a jej následky. Benevolentná výchova bez určovania hraníc (raz ťa milujem a tak ti všetko dovoľujem, no keď mi dôjdu nervy, tak ťa zrežem) vyšle do sveta človeka, ktorí nebude vnímať druhých, bude očakávať, že všetci mu majú slúžiť. Direktívna výchova zničí vyvíjajúce sa sebavedomie potomka cez zle určenú hodnotu. Takýto jedinec si potom môže celý život „kupovať“ lásku, vo všetkom bude ustupovať, aj zlý partner mu bude dobrý, len „aby udržal vzťah“. Alebo bude na vlas rovnaký, ako rodič – nekompromisný „ja som silnejší, starší, väčší, múdrejší a ty si nič, tak vyplň môj rozkaz!“ Podmienkujúca výchova (večné dvíhanie latky dieťaťu) môže do dospievajúcej duše vložiť model nedokončovania vecí (lebo dieťa predsa čaká „krotiteľa s cukrom, ktorý ho neustále odzadu poháňa imaginárnym bičom“). Zanedbávajúca výchova (viď špinavé a otrhané deti pri ceste) necháva všetko na nedopečené dieťa, ktoré vlastne nevie, aké konanie je dobré, alebo ním ubližuje inému človeku, zvieraťu, prírode. Bola by to veľká náhoda, aby z takéhoto prístupu vyrástla harmonická bytosť, ktorá sa spoločensky zaradí bez konfliktov. No a to sme už pri prijatí matky ako ženy, alebo o otcovi, či je ako muž rozhodný, konajúci, zodpovedný a vykonáva všetky svoje chlapské záležitosti tak, aby plnil svoju funkciu v rodine. Lebo inak sa bude jeho manželka cítiť bezmocná, čo je s pocitom nespravodlivosti a nezodpovednosti najväčšia rana pod pás žene vo vzťahu.

Podobné rovnice fungujú aj spoločensky?

Všetko sú súvislosti. Za terajšie negatívne naladenie národa môžu aj súčasní politici, ktorí národ nespájajú, ale rozdeľujú. Keď niekto vsadí kartu na „utečencov“, musí počítať s tým, že vyvolá v spoločnosti strach a obavy. Tie sa začali ventilovať vyostrením názorov a totálnym polarizovaním spoločnosti. Potom sa prejavia chybné moduly v ľuďoch, ktorí na nete začnú písať o „zabíjaní, obesení“ a podobných výsostne negatívnych veciach. Štát nevie ako ďalej a tak zriadi špeciálnu jednotku, ktorá začne zatvárať ľudí a udeľovať im podmienky. Rovnako tak tým uvoľňuje priestor pre radikálne politické strany, ktoré začnú profitovať z obáv a neistoty voličov, no semeno vlastne zasiali psychologicky neznalí vodcovia. Násilie, netolerancia a nezodpovedné kroky s predpokladaním následkov prinesú iba zostrenie situácie. Je to jednoduchý princíp čiernej skrinky: keď vláda nedáva peniaze do školstva, národ hlúpne (čo my ako Slovensko patríme k chvostu progresivity v tejto oblasti). Lenže zistí sa to až za tridsať rokov. Rovnako tak, keď kráľ nevytvorí podmienky pre dobré žitie v krajine, mladí, ale hlavne múdri ľudia budú odchádzať žiť za hranice. Ak politici nepodporia rodinu a pôrodnosť, národ začne vymierať a do sto rokov zanikne jeho kultúra, zvyky, odkaz svetu. Sú to všetko dlhodobé záležitosti, preto treba zvoliť za vládcov rozmýšľajúcich ľudí a nie egoistov, ktorí myslia hlavne na moc, alebo sú v zovretí vlastných obáv, že ak stratia pozíciu, príde sa na všetko, čo potajme spískali.

Vnímaš teda spoločnosť naladenú negatívne?

Percento prebúdzajúcich ľudí akoby narastalo a to je dobré. Sú to tí, ktorí sa snažia vidieť hlavne to dobré, ďakujú a sú vďační. Videl som dosť biedy vo svete, aby som mohol zhodnotiť, že sa nám ako Slovákom žije veľmi dobre. Ak niekto túži po úrovni Švédska, alebo Dánska, môže sa tam pokojne presťahovať, teraz to už ide, ale aj tam pochopí, že nič v živote nie je zadarmo. No keďže na to nemá odvahu, radšej po vzore suseda nadáva cez internet a kritizuje všetko, do čoho môže zarýpať.

Kedy ťa môžu čitatelia portálu Turčania.sk vidieť a počuť najbližšie v Martine? Opäť až v novembri v kine Moskva?

Nie, tento rok som porušil pravidlo. Oslovili ma ľudia zo združenia Sposa Turiec, ktorí pomáhajú autistickým deťom. A tak sa jedna z májových benefičných prednášok uskutoční práve v martinskej zasadačke Mestského úradu na prízemí a to konkrétne 10. mája o šiestej poobede. Viac informácií ľudia nájdu tu: https://www.pavelhiraxbaricak.sk/podujatie/martin-prednaska-hirax-o-vztahoch-beneficia-2/?instance_id=8

Čo chystá Hirax nového v spisovateľskej oblasti?

Pracujem na nepálskom cestopise, mojej ceste okolo Annapúrn. Potom sa pustím do románu a možno nového dielu Šlabikára šťastia, námetov naň už mám habadej. To však už hovorím v hrubých rysoch o roku 2018. Prestal som sa „tlačiť“. Odnášali to moje ľadviny a tak už žiadne pevné termíny…

A ako muzikant?

Práve sme zverejnili s mojou metalovou kapelou Ramchat novú pieseň KrajoZem. V klipe sú použité unikátne zábery od horolezca a horala Matúša Lašana, nevidel som, či niekto takto pekne zachytil niekedy Slovensko.

No a so Sofiou a Dankou Babkovými som zasa zverejnil našu prerábku Žiarislavovej piesne Postoj chvíľu.

Všimol som si, že si začal dávať na YouTube aj Šlabikár šťastia…

Áno, už je tam nahodený zdarma k počúvaniu celý prvý diel audioknihy Šlabikár šťastia: Návrat k SEBE. Z druhého dielu je tam zatiaľ štvrtina.

Ďakujeme pekne za rozhovor.

Na zdravie, Paľko von Hiraxko

ZDROJ: Turčania.sk

Komentáre