Pavel „Hirax“ Baričák: Od 1989 po dnešok

Odpustite mi môj politický komentár. Raz za čas si ho dovolím a keďže je dnes 17. november, musím, lebo aj ja som štrngal kľúčmi a som teda spoluzodpovedný za to, čo sa tu deje a v čom žijeme.

Akosi mi je smutno. 29 rokov a stále sú pri vláde, či v pozadí komunisti, prípadne ľudia, ktorí robia presne tie isté praktiky, ako červení. Človek sa nemusí nejako extra veľa zaujímať o politiku, nestrannému si stačí pozrieť filmy Mečiar a Únos, ktoré sumarizujú prvú desiatku nášho žitia od novembra 1989.

Mečiar dlhé roky pokračoval v ŠtB praktikách, diali sa tu špinavosti a my sme to nevideli, alebo neverili novinárom, bolo to predsa proti zdravému rozumu: „To predsa nemôže byť pravda, aby vlastná špecializovaná polícia išla proti ľudu, vydierala, manipulovala, vraždila a slúžila výhradne jednej strane.“ Žiaľ, áno. Mečiar na to odpovedá, že „všetko je to už aj tak jedno, lebo v učebniciach bude jeho meno, lebo on je otec národa, ktorý splodil Slovensko.“ Ja by som bol radšej, keby sa naše deti o ňom učili pravdu a jeho hlad ega dostal skutočnú nálepku.

Potom prišiel Dzurina. Nastalo ozdravenie ekonomiky, konečne sa časť mafiánov dostala za mreže. Vládnuci politici stále kradli, áno, ale veci sa o čosi pohli, dokonca aj Európa nás začala vnímať ako demokratickú krajinu… Nádych pred opätovným ponorením?

Dnešok vidím na taký sofistikovaný mečiarizmus. Populistické drísty, mrhanie s plodmi národa (vlaky zdarma, jedlo v škôlkach zdarma…), výsmech ľudu cez do očí bijúce miliardové škandály, končiac frčkami na náplecníkoch a rigoróznymi prácami. A zodpovednosť za klamstvo, zlo, vedomé prešľapy nikde.

Sme ovce. Malé čerstvé príklady. Vládnuce strany rok dozadu vyrúbili 8% na všetky poistky. Prijali sme to ako jedna z mála krajín Európy (ak nie sme jediní), zaplatíme to my, občania.

Vláda diskutuje, že veľkým obchodným reťazcom zdvihnú daň o 2%. Opäť to zaplatíme my, aj keď oni gúľajú očami, že „nie, toto občan nezaplatí“. To len malé príklady ako seno žerieme, frfleme, ale všetko znášame, platíme, trpíme… A oni sa na jachtách chytajú od smiechu za bruchá, prístup k obyčajnému človeku, prírode, národu otrasný, o všetkom rozhodujú čísla. A sú to fakt „čísla“.

Koniec sumáru necelých troch desaťročí

Nemusíme sa hádať, či späť socializmus, alebo smrť kapitálu. Stačí byť len féroví, spravodliví, chcieť pre národ dobre. Vytvoriť slušné podmienky na žitie, utriasť zákony tak, aby slúžili ľudu, mladí a múdri neutekali, podnikatelia sa necítili neprávom gniavení, nepodnikajúci mali prácu a zarábali dosť na to, aby sa prestali tešiť z obedov zadarmo, dôchodcovia začali plnohodnotne užívať jeseň života, veď oni potiahli káru cez to najväčšie bahno.

Vtedy v novembri 89 sme chceli zmenu, aj teraz ju chceme. Ale nerobíme pre to nič (vrátane mňa). Iba nadávame pri TV, píšeme nespokojné statusy.

Keby Francúzom dali 8% na poistky (od auta, domu až po životné poistky, proste všetky), vojdu do ulíc. Myslíte si, že tie sebavedomé národy dosiahli svoju vieru v seba a práva len tak? Neviem, či je cesta cez námestia, ale posledné roky ukázali, že áno. Je to pravdepodobne jediný najsilnejší tlak, aký môžeme ako občania vyvinúť, lebo novinári vždy písali, čo im perá stačili, ale kruh sa neuzavrel. Ba naopak. Za socíku sme tušili a vedeli o všetkých svinstvách „jednej strany“, ale nemohli sme s tým spraviť nič, ani len o tom diskutovať. A o to viac teraz národ hnevá, že dnes všetko vie, rozprávať o tom môže, ale je bezmocný očistiť sa od parazitov, ktorí myslia viac na seba, ako na celok. V tom prípade toto demokratické zriadenie nie je dokonalé, lebo mu chýba nástroj, ako sa zbaviť tých, ktorí ho zneužívajú v neprospech väčšiny.

Som smutný, ale nádej som nestratil

Ak sme boli 41 rokov v obručiach, možno z nich 41 rokov musíme ísť von. Takže už len 12 rokov, to vydržím.

Zmenil som svoj postoj k voľbám, už roky som nepremeškal ani jedny. Ak tadiaľ chodník nevedie, minimálne som vyskúšal aj tento nástroj. Ak sa pôjde v Martine na námestie za dobrú vec, za Celok, pôjdem. Aj s deťmi a už sa nebudem báť „ukrajinského majdanu“. Skúsim aj tento prak. Pridám sa k hocijakému kanálu, ktorý by priniesol všetkým lepší život…

Raz sa očistí náš národ, celé ľudstvo. Máme tu schopných manažérov a vedenia, ktorí už upratali veľké firmy, obce, mestá. Slovensko má veľkosť jedného veľkého (nie obrovského) svetového mesta.

Chce to iba čisté srdce, ísť na takúto pozíciu za ľud a obklopiť sa schopným aparátom. Nie aparátom, ktorý bude špecializovaný na zahmlievanie, klamanie, vydieranie, strašenie, ničenie, zametanie, čistenie. Managementom ľudí, ktorí tam bude pre rozkvet spoločnosti, úctu k prírode, dobro nás všetkých. Nielen rečami, ale hlavne skutkami.

Dni po 17. novembri 1989 som ako vysokoškolák vystúpil z vlaku a keď som vystúpil v Žiline na stanici a uvidel na dverách plagát „Štrajk trvá!“, otočil som sa a išiel prvým vlakom domov. Ani omylom by ma vtedy nenapadlo, že ma politici donútia zotrvávať v tom štrajku toľké roky…

Stále však verím. Preto tieto vety. Aby nádej nezomrela.

Paľko von „Štrajk pokračuje!“

Komentáre