Noc horských filmov pod hviezdami v Amfiku

Správy hlavné, Správy z regiónu, Všetky správy

V obľúbenom amfiteátri v Martine sa dňa 18.8. uskutočnilo premietanie dokumentárnych filmov o cestovaní, prírode a extrémnych športoch, natáčaných slovenskými dobrodruhmi po celom svete.

Do areálu mohli vstúpiť návštevníci už od 18. hodiny večer. Zaujímavosťou bolo, že sa tu mohlo aj stanovať. Program bol skutočne bohatý. Spolu s filmami si ľudia mohli pozrieť aj výstavu fotografií horolezca Jozefa Krištoffyho. Kompletný program odvysielaných filmov môžete nájsť na www.amfiko.sk a na www.horyamesto.sk. Ako to už býva vo zvyku, k dispozícii bola možnosť zakúpiť si občerstvenie a vypočuť hudbu od DJa pred predstavením. „Dlho sme rozmýšľali, že urobíme nejaký filmový festival. Práve tým, že sme sa spoznali s horolezcom Jozefom Krištoffym a dohodli sa s ním na spolupráci v Amfiku, uskutočnila sa akcia Hory a mesto Martin. Teraz sa tomu veľmi tešíme. Možno z toho vznikne tradícia a každoročne budeme premietať podobné dokumentárne filmy. Sám som zvedavý, koľko dnes príde ľudí a ako bude fungovať stanovanie,“ hovorí o podarenom podujatí riaditeľ Amfika a konateľ reklamnej agentúry VL Media, Michal Vanko. Mladí návštevníci sa tešili práve na možnosť spania v stanoch až do rána a stretnutie sa s kamarátmi. Divák Michal Baďo sa s J. Krištoffym osobne pozná a majú spolu aj čo-to odlezené: „Nemám vybratý konkrétny film, na ktorý sa najviac teším. Som si istý, že všetky budú zaujímavé. Ostávam tu aj spať, keďže je taká možnosť. Sme nejakí turisti, tak nemáme problém sa tu vyspať.“ Barbora Ucháľová síce musela ísť na druhý deň včas ráno do práce, ale prišla si vychutnať atmosféru dobrodružných filmov: „Najviac sa zaujímam o prehranie filmu Živá rieka – Belá, hoci som zvedavá aj na ostatné dokumenty.“

Na dlho plánovanú akciu prišli aj spolutvorca filmu Živá rieka – Belá, Karol Kaliský z Liptovského Hrádku a už spomínaný Martinčan Jozef Krištoffy. Pripravili sme pre vás krátke rozhovory s oboma chalanmi a ich zážitkami z natáčania. Prvý rozhovor sa venuje tematike filmu, ktorý je súčasťou trilógie Tajomné Karpaty. Ide o rieku Belá, ktorá vznikla sútokom Tichého a Kôprového potoka, o ktorej je natočený posledný z troch dokumentov s názvom Živá rieka. Na otázky odpovedal K. Kaliský.

Prečo ste natočili dokument práve o rieke Belá? Čím je pre vás zaujímavá?

Inšpirovala nás práve svojou divokosťou, pretože všetky ostatné rieky, ktoré môžete vidieť na Slovensku sú už zregulované, spútané hrádzami alebo prehradené malými vodnými elektrárňami. Rieka Belá je ešte stále slobodná, divo tečúca riečka, kde môžete vidieť vydry, vlky, prechádzajúce medvede. Pozoruhodná je aj z toho hľadiska, že po každej väčšej povodni, mení koryto, čím dáva priestor množstvu zaujímavých a vzácnych druhov, ktoré práve takúto dynamiku rieky potrebujú a bez toho by nedokázali prežiť.

Na internete som našla článok s titulkom Na Belej som bojoval o život. V texte to ale nebolo vysvetlené. Čo sa vám tam stalo?

Minimálne ja som to tak vnímal, pretože jedna zo scén, ktorá bola úplne kľúčová pre tento film bola povodeň, ktorá spôsobuje, že rieka stále mení koryto a vznikajú nové pieskové pláže a nové ramená. Povodni predchádzala búrka, z ktorej bolo treba urobiť nejaké zábery. Chceli sme ukázať ako blesky osvetľujú v noci rieku. Išiel som to natočiť sám, lebo kolega od toho upustil. V noci prišla búrka s obrovskou intenzitou. Ako som ležal uprostred stromov blízko rieky, začali padať konáre, vrcholce stromov a potom celé stromy. Namiesto filmovania rieky som si zachraňoval holý život. Keď sa vzďaľovala búrka, tak som nafilmoval pár scén. Rodina mi počas búrky volala a musel som ich upokojovať, že som v poriadku. Ráno mi volal aj režisér Erik Baláž a pýta sa ma: „No čo? Nafilmoval si?“

Kedy vás uchvátila príroda? Bolo to už v detstve alebo ste si k nej vytvorili vzťah postupne?

Ja som mal šťastie, že som vyrastal v tatranskom prostredí. Otec bol lesník, starí otcovia poľovníci. Stále ma vodil do tatranských dolín, kde som získaval obrazy divej prírody. Otec ma brával na tie najkrajšie miesta a odľahlé zákutia, kde ľudia nechodili. Navyše mama pracovala v ochrane prírody. To všetko prispelo k tomu, že divá príroda sa pre mňa stala celoživotnou vášňou.

Zmenila sa na rieke Belá fauna a flóra za ten čas, čo ju pozorujete?

Jednak je tam fascinujúci príbeh, že sa to stále dynamicky mení. Napríklad, jeden rok je breh rybárika 2 km nižšie, potom breh rieka zoberie, ale vytvorí ho inde. Medzitým zarastie vŕbami piesková pláž, ktorá vznikla tým, že veľké kamene, ktoré sa valili v riave sa obrusujú, ale vytvorí sa zasa inde, keďže vznikne nové rameno. Z negatívnych javov je napríklad úbytok rýb.

Považujete sa za slobodného človeka? Čo pre vás sloboda znamená?

Pre mňa sloboda rovná sa zodpovednosť. Ak sa človek chce naučiť slobode, tak by mal ísť na pár dní do divočiny a zistiť, čo to obnáša. Ak si so sebou nezoberiete dostatok jedla, budete hladný. Toto v civilizácii nezažijete. O tomto je zodpovednosť. Pre mňa je to druhá stránka slobody. Dáva vám neuveriteľné možnosti, ale zároveň vás učí byť zodpovedný sám za seba. Ak chce človek naplno zažiť slobodu, tak ju nemá možnosť zažiť nikde inde ako v divočine.

Ďalší rozhovor sa venuje lezeckému výstupu na horu Piku Alexandra Bloka vysokého 5 239 metrov v Kirgizsku. Spovedali sme horolezca a organizátora festivalu Hory a mesto Martin, Jozefa Krištoffyho.

Kto dokument o Kirgizsku natáčal? Ako sa takéto filmy vo výškach točia?

V Kirgizsku som bol spoločne s kamarátom z reprezentácie Ondrom Húserkom, Vladom Linekom a kameramanom Martinom Grajciarom, ktorý je tiež skúsený lezec. Takže bola to kombinácia človeka, ktorý vie robiť s kamerou, ale vie sa aj hýbať v stene.

Bol pre vás výstup v Kirgizsku doposiaľ ten najťažší?

Nedá sa jednoznačne povedať, že toto je najťažšie. Každopádne prvovýstup v Kirgizsku patrí medzi mojich 5 najcennejších a najvzácnejších výstupov. Jednak to bol naozaj komplikovaný prvovýstup, lebo sme nemali úplne ideálne podmienky a cesta, ktorú sme vytvorili a preliezli nakoniec patrí medzi najťažšie cesty v takej výške a obtiažnosti.

Na čo myslíte, keď leziete? Nebojíte sa výšok?

Ani nie, na to si človek postupne zvykne. Samozrejme, musíte mať rešpekt pred horami, aby ste  nestratili obozretnosť. Keď sa nebojíte, tak sa rýchlo zabijete. Ale nie je to strach, skôr rešpekt. Musím si dávať pozor na každý krok, na všetko, čo robím, aby som náhodou neurobil nejakú fatálnu chybu a nezabil sa..

Teda myslíte na bezpečnosť?

V ťažkých a dlhých cestách musí byť človek rýchly. Keď však chce byť rýchly, musí ísť do vyššieho rizika. A práve toto je o skúsenostiach, o okamžitom vyhodnotení všetkých faktorov a miere aktuálne rizika. Či sa zaistím alebo leziem ďalej, či zoberiem do steny 25 rôznych istení a budem ťažký a pomalý alebo len 10 a budem rýchly ale menej sa zaisťovať. Dôležité je, aby ste mali situáciu pod kontrolou a nepremáhal vás strach. Lebo strach plodí chyby.

Vadila vám zima alebo je to vaše obľúbené ročné obdobie?

Do Kirgizska sme šli v lete s tým, že budeme liezť maximálne v dlhom rukáve. My sme chytili zlú trojtýždňovú periódu. Zaťahovalo sa a prišlo chladnejšie počasie. Takže zima bola nedobrovoľná. Očakávali sme chladné noci, ale že bude -15°C, to sme nečakali.

ZDROJ: Silvia Štrbáková

Komentáre