Keď po prvýkrát zaznel hlas Turčanov…

Dnes je tomu presne 310 rokov od chvíle, kedy za odvahu postaviť sa bezpráviu zaplatil životom turčiansky šľachtic Melchior Rakovský. Na druhý svet ho o tri dni neskôr nasledoval aj ďalší jeho spoločník, ani nie tridsaťročný turčiansky podžupan Krištof Okoličáni. Obaja zomreli násilnou smrťou, obaja položili život v boji za ukončenie trápenia Turčanov počas pritohabsburského povstania Františka II. Rákociho. O udalosti sa zhovárame s Braňom Zacharidesom zo združenia Pro Turiec, ktorý prezentáciu smutných udalostí na Onódskom sneme zrealizoval aj pre účastníkov májového Diškurovania pri káve v Turčianskej knižnici. 

Čo presne bol Onódsky snem?

Zasadnutia snemov v Uhorsku možno prirovnať k zasadnutiam dnešného parlamentu, akurát sa konali iba raz za niekoľko rokov, niekedy dokonca desaťročí. Zvolával ich panovník, prípadne vodca povstania proti panovníkovi na svojom „povstaleckom území“, aby presadili významné zmeny v správe krajiny. Takým vzbúreným šľachticom bol aj František II. Rákoci, ktorý sa v r. 1703 postavil na čelo posledného a zároveň aj najväčšieho protihabsburského povstania. No a „Onódsky“ preto, lebo sa konal v Onóde pri dnešnom Miškolci, a to od 31. mája do 22. júna 1707.

Snemu sa teda zúčastnili aj dvaja spomenutí Turčania, ktorí na ňom prišli o život?

Áno, celkovo tvorilo delegáciu Turčianskej stolice na sneme 58 osôb, napriek tomu, že bola územne najmenšia v Uhorsku, nie však, čo sa týka počtu obyvateľov. Na druhej strane je pravdou, že Onódsky snem nebol udalosťou, ktorej by sa chceli všetci zúčastniť, naopak mnohých účastníkov tam Rákociho kuruci privliekli násilím. Nakoniec ani turčiansky župan František VI Révai tam nebol. Rákoci totiž na sneme chcel presadiť viacero radikálnych zmien vrátane pozbavenia nároku Habsburgovcov na uhorský trón, zvýšenia daní a zdanenia všetkých vrátane šľachty, ako aj devalváciu meny. V tom čase bola krajina v hospodárskom rozvrate a mnohí preto túžili po ukončení vojny s cisárom a konsolidácii pomerov.

Asi ani naši vyslanci sa o účasť na sneme nebili, však?

To naozaj nie. Podžupan Krištof Okoličáni dokonca ponúkol 12. mája svoju funkciu komukoľvek, kto by chcel viesť turčiansku delegáciu na snem. Nik sa však o ňu neprihlásil.

To nik nemal záujem o post turčianskeho podžupana?

Dôvodom bol Pamätný spis Turčianskej stolice, ktorý sformulovali práve Melchior Rakovský s Krištofom Okoličánim za výdatnej podpory Krištofovho otca Pavla. Otvorene tam pomenovali útrapy turčianskeho ľudu v čase vojny a domáhali sa uzatvorenia mieru s cisárom. Ba čo viac rozposlali ho susedným stoliciam. Spis sa dostal neoficiálnou cestou k Rákocimu a všetci vedeli, že práve na sneme bude delegácia z Turca musieť presviedčať všetkých o tom, že nešlo o rebéliu ale o úprimnú snahu zlepšiť pomery v krajine.

A takáto vec mala za následok ich smrť? Ako k nej vlastne došlo?

O spise sa začalo rokovať 6. júna. Po vystúpení Turčanov mal prejav Rákoci, ktorý autorov spisu nazval zradcami a požadoval zadosťučinenie. Nastalo však trápne ticho, na čo Rákoci reagoval vzdaním sa funkcie hlavy konfederácie a rozhodnutím okamžite opustiť snem. V napätej situácii, v snahe zmeniť Rákociho predstierané úmysly, vytasil meč jeho generál Mikuláš Berčéni  a vrhol sa na čele ďalších Rákociovcov lynčovať Turčanov. Na mieste ranám podľahol Rakovský, Okoličáni toto lynčovanie prežil. Následné vyšetrovanie, sprevádzané mučením, ale bolo zavŕšené jeho popravou. Stal sa teda druhým martýrom. Mnohí ďalší Turčania boli tiež uväznení, hoci väčšinu z nich postupne poprepúšťali. Ťažko povedať, či Rákoci so svojimi spojencami vopred takýto scenár plánovali, existujú však dôkazy, že principiálne vyriešenie tejto „vzbury“ bolo chystané práve na snem.  Isté je, že zástupcov ostatných žúp tak vystrašili, že im následne poschvaľovali všetko, o čo žiadali.

Túto smutnú udalosť ste si pripomenuli aj položením kytice k pamätnej tabuli oboch mučeníkov na Turčianskej galérii.

Áno, je to predsa budova bývalého župného domu a hoci v r. 1707 bola oveľa menšia, niet dôvodu pochybovať o tom, že práve v nej bol prijatý Pamätný spis Turčianskej stolice. Práve preto sme sa rozhodli s Igorom Dobrovolným pozvať účastníkov Diškurovania na prechádzku mestom zavŕšenú krátkou pietnou spomienkou. Bolo skvelé, že sa k nám s manželkou pridal aj pán Miloš Kovačka, ktorý ako vedecký pracovník Slovenskej národnej knižnice v r. 2007 zorganizoval medzinárodnú vedeckú konferenciu venovanú tejto udalosti. Zborník prác z nej je možné kúpiť v knižnici ešte aj dnes.

Ďakujeme za rozhovor.

Komentáre