Keď architekt vycíti genia loci : druhá budova SNM v Martine

Slovenské národné múzeum (SNM) je inštitúciou, ktorá dnes už síce generálne nesídli v Martine, s naším mestom je však neodvratne prepojená a dodnes tu má viaceré pracoviská. Svoje korene môže hľadať práve v niekdajšom Turčianskom Svätom Martine, avšak to je už iná téma. Pri vzniku Československej republiky, kedy prvá budova národného múzea (dnes SNM – Múzeum Andreja Kmeťa oproti hlavnej pošte) už stála a turčiansko-sväto-martinská spoločnosť žila očakávaniami z dôležitej Martinskej deklarácie, vzbĺkla myšlienka vybudovania novej, v poradí už druhej muzeálnej budovy z národnej ,,korunovej zbierky“.

Aktívna Muzeálna slovenská spoločnosť, ktorú veľmi dobre naštartovali nadšenci pod vedením rímskokatolíckeho kňaza Andreja Kmeťa, dosahovala stále nadpriemerné výsledky na poli zbierkotvornej činnosti múzea. Odrazilo sa to aj priamo v praxi – múzeum, dovtedy pôsobiace v doslova vymodlenej budove za Národným domom, pociťovalo nedostatok výstavných priestorov či priestorov na uchovávanie ďalších potenciálnych exponátov.

Druhá muzeálna budova – na Malej hore, krátko po dostavbe. Zdroj : Fotografia z Facebook stránky ,,Starý Martin“, autorský popis.
Druhá muzeálna budova – na Malej hore, krátko po dostavbe. Zdroj : Fotografia z Facebook stránky ,,Starý Martin“, autorský popis.

Po vyhlásenej architektonickej súťaži na novú budovu, ktorú vyhral architekt Milan Michal Harminc, sa v roku 1929 na martinskej Malej hore mohlo začať so stavebnými prácami. Budova však nebola v tejto lokalite prvou – ešte v roku 1926 tu po 4 roky trvajúcej výstavbe otvorili Štefánikov ústav – dielo nestora modernej slovenskej architektúry – Dušana Jurkoviča a sídlo Župného ústavu pre vzdelávanie učiteliek ženských odborných škôl a Župnej dvojročnej školy pre sociálnozdravotnú starostlivosť (neskoršia stredná zdravotnícka škola, dnes súčasť JLF UK).
Milou náhodou je, že Harminc bol autorom projektu aj prvej muzeálnej budovy – tú sa spočiatku vo svojich plánoch snažil ladiť tradicionalisticky (jej strecha mala pripomínať tradičné slovenské drevenice), skončil pri ,,pseudohistorizujúcom romantizme“. Nový projekt bol teda zverený do rúk ,,overeného človeka“, ktorý sa evidentne u múzejníkov zapísal v dobrom svetle. Druhú budovu však už ladil do funkcionalizmu, predsa len, odstup vyše dvadsiatich rokov od projektovania prvej budovy nie je zanedbateľný.

Prvá muzeálna budova v Martine a v pozadí Národný dom. Dnešné pokračovanie ulice cez Divadelné námestie až na Malú horu ešte neexistovalo, domová zástavba bola prebúraná neskôr. Zdroj : Fotografia z Facebook stránky ,,Martin na dobových fotografiách“, autorský popis.
Prvá muzeálna budova v Martine a v pozadí Národný dom. Dnešné pokračovanie ulice cez Divadelné námestie až na Malú horu ešte neexistovalo, domová zástavba bola prebúraná neskôr. Zdroj : Fotografia z Facebook stránky ,,Martin na dobových fotografiách“, autorský popis.

V tomto článku by som rád vyjadril obdiv, ktorý k tejto budove ako jednému z vrcholných Harmincových diel, prechovávajú desiatky (ak nie stovky) ľudí. Jednoznačne to bol architekt, ktorý sa vedel vcítiť do genia loci (ducha miesta). Budovu totiž nielen architektonicky, ale aj vizuálne prispôsobil jej polohe, dominujúcej okolitej krajine. Bolo to vyvýšené ukončenie dlhej ulice (dnes Ul. A. Kmeťa), preto budova pútala pozornosť už z diaľky, v podstate už od niekdajšieho hotela Slovan.
Nebol zanedbaný ani efekt prvého dojmu. Dojem kolosálnosti budovy, hľadiacej na centrum dnešného Martina, učupeného pod týmto pahorkom – inak riečnou terasou Turca, podčiarkuje široké, stupňovité travertínové schodisko. Mnoho ľudí po ňom stúpalo so zatajeným dychom, čo nové uvidia alebo sa dozvedia v múzeu. Niet divu, že i dnes sa medzi staršími Martinčanmi nájdu takí, ktorí – možno z úcty voči tejto inštitúcii – slovo ,,múzeum“ neskloňujú podľa správnosti, ale so zachovaním celého slova – teda, pre lepšiu predstavu : ,,Bol si v tom múzeume?“ či ,,Chodil som na SVŠku vedľa múzeuma!“.
Ešte i v nedávnej minulosti boli nepísaným symbolom tohto priestoru vysoké tuje, rastúce pozdĺž schodiska, ktoré museli ustúpiť nižšej výsadbe počas úplnej rekonštrukcie tohto vstupného priestoru do múzea v roku 2014. Samozrejme, neobišlo sa to bez kritických hlasov.

Národné múzeum na Malej hore so svojím dlhoročným nepísaným symbolom – alejou tují. Zdroj : oficiálna webová stránka SNM – www.snm.sk a autorský popis.
Národné múzeum na Malej hore so svojím dlhoročným nepísaným symbolom – alejou tují. Zdroj : oficiálna webová stránka SNM – www.snm.sk a autorský popis.

Pre niekoho strata dlhoročného symbolu, pre iného zdôraznenie budovy múzea v okolitom priestore. Dovtedy jej totiž bujnejúca verejná zeleň robila skôr konkurenciu než príjemný doplnok, po rekonštrukcii sme sa vrátili k pôvodnej myšlienke architekta – aby práve budova múzea bola tou, ktorá na Malej hore hrá prím.
Otvorenie budovy v roku 1932 a jej rozsiahlych výstavných priestorov verejnosti o niekoľko rokov neskôr bolo ďalším krokom k tomu, že sa naša martinská Malá hora môže hrdo pýšiť pomenovaním ,,Národná akropola“ – postupom času sa totiž stala sídlom nielen národného múzea, ale oficiálne od roku 1966 aj Národného cintorína, o pár rokov neskôr národnej knižnice a v neposlednom rade aj medzinárodne uznávanej Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského.
V plánoch obyvateľov a vedúcich predstaviteľov Turčianskeho Svätého Martina spred 90 rokov sa teda pokračuje aj dnes. Mám tým na mysli úmysel, aby Malá hora bola v zátiší rušného mesta útočiskom pre kultúrne a vzdelávacie inštitúcie, častokrát neobrodzujúce len dušu človeka, ale aj jeho fyzickú kondíciu – veď ak idete k týmto budovám ,,po vlastných“, musíte si k nim vyšliapať desiatky schodov alebo minimálne samotný svah. O to krajšie sa však schádza naspäť dole, keď sa vám otvára panoráma Martina a nad ním majestátnej Malej Fatry.

Budova múzea sa stáva umeleckou ikonou. Zdroj : Dielo Martina Ranta, autorský popis.
Budova múzea sa stáva umeleckou ikonou. Zdroj : Dielo Martina Ranta, autorský popis.

Ak by som to mal povedať ,,po lopate“ : Harminc vedel, do čoho ide, lebo dosiahol výborný výsledok, ktorý vystihol to, čo vystihnúť mal. Svedčí o tom aj fakt, že do parku pred múzeom radi chodia aj tí, ktorí nie sú ,,muzeálne typy“. Keď teda vďačíme Harmincovi, vďačíme múzejníkom, ktorí sa odhodlali k výstavbe druhej budovy – vďačíme za veľa dobrého, ktoré nám, dnešným Martinčanom, bolo v podstate dané do vienka. Majme preto radi naše múzeum na Malej hore a snažme sa, aby sa ním mohli kochať aj tí, čo prídu po nás…

ZDROJ: Martin Lukáč

Komentáre