Turčania v dejinách – Turčania.sk https://www.turcania.sk Turčania.sk, správy, Martin a okolie, Turiec pod lupou Mon, 23 Apr 2018 14:28:40 +0000 sk-SK hourly 1 https://wordpress.org/?v=4.9.5 https://www.turcania.sk/wp-content/uploads/2017/01/cropped-favico-150x150.png Turčania v dejinách – Turčania.sk https://www.turcania.sk 32 32 Turčania v dejinách: Dubovčania hrali divadlo presne tak ako žili – otvorene a naplno https://www.turcania.sk/dubovcania-hrali-divadlo-presne-tak-ako-zili-otvorene-a-naplno/ Thu, 08 Mar 2018 16:57:28 +0000 https://www.turcania.sk/?p=8878 Hoci neradi, musíme priznať, že o ochotníckom divadle z Dubového sa vie všeobecne pomerne málo. A to aj napriek jeho hereckej kvalite, dlhým rokom pôsobnosti a nejednému úspechu. Aspoň do malej miery sa to teda pokúsime napraviť. Úplné začiatky dubovského divadla siahajú neuveriteľných sto rokov dozadu. Už okolo roku 1912 sa totiž hralo prvé predstavenie. V tom čase malo Dubové […]

The post Turčania v dejinách: Dubovčania hrali divadlo presne tak ako žili – otvorene a naplno appeared first on Turčania.sk.

]]>
Hoci neradi, musíme priznať, že o ochotníckom divadle z Dubového sa vie všeobecne pomerne málo. A to aj napriek jeho hereckej kvalite, dlhým rokom pôsobnosti a nejednému úspechu. Aspoň do malej miery sa to teda pokúsime napraviť.

Úplné začiatky dubovského divadla siahajú neuveriteľných sto rokov dozadu. Už okolo roku 1912 sa totiž hralo prvé predstavenie. V tom čase malo Dubové čosi cez tisíc obyvateľov. V dnešnej motorizovanej dobe si to vieme len veľmi ťažko predstaviť, ale boli to časy, kedy cesta z Diviak do Dubového trvala približne hodinu – povozom po poľnej ceste. Ale poďme späť k divadlu. Prvými menami, spojenými s ochotníckym divadlom v Dubovom, boli Ján Lettrich-Mártoneje a Jozef Bada. Prvými odohratými predstaveniami boli hry, ako Bojko Mydlár alebo Falošní pytači.

Divadlo sa hrávalo v obecnej krčme a kulisy si Dubovčania požičiavali zo Slovenského Pravna. Ako to už v čase vojny býva, v činnosti tohto divadla nastala prestávka a trvala až do roku 1919. V tom roku zároveň prišiel do Dubového istý Václav Vaněk, český učiteľ, ktorý s Dubovčanmi nacvičil nejedno úspešné predstavenie. Nesmieme však zabudnúť ani na mená zapálených dubovských ochotníkov. Za všetky spomenieme aspoň Jána Letricha-Jančekeje, Jozefa Hrivnáka-Kováča či Michala Hullu-Matašeje.

Mimoriadne obľúbeným komikom bol Ján Boďa-Štefaneje alebo Ján Rusnák-Maliar, ktorý okrem herectva vynikal aj vo výtvarnom umení, o čom svedčí aj jeho druhé meno. Pre dubovské divadlo namaľoval oponu a jeho plácou bola hlavná úloha v hre Bludár. K opone postupne pridal aj kulisy od výmyslu sveta a osvedčil sa aj ako divadelný fotograf. Postupne sa divadlo dostalo do rúk učiteľa Andreja Šavla, no pre Dubovčanov bola istým spôsobom brzda práve to, že nerád hosťoval s hrami mimo obce. Stále tu však bolo veľa mladých nadšencov, vďaka ktorým ochotnícke divadlo nestagnovalo. Niektorí poodchádzali do mesta za prácou alebo štúdiom, ale tí, ktorí zostali, dotiahli divadlo na Dubovom až k spolupráci s vtedajším Divadlom SNP v Martine.

Turčania v dejinách: Dubovčania hrali divadlo presne tak ako žili – otvorene a naplno

Patronát nad dubovským divadlom prebral Jozef Ďuriš, skúšobňou bola kinosála a pár hier sa odohralo aj v Turčianskych Tepliciach. Reč je o šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V tom čase v Dubovom pribudol kultúrny dom s javiskom a na tú dobu naozaj moderným vybavením. Za zmienku stojí skvelé ocenenie, v tom čase najvyššie – Prémia za tvorivý čin. Ochotnícke divadlo v Dubovom ju získalo v roku 1983 za hru Pokus o lietanie. To však nebol ani zďaleka jediný úspech Dubovčanov.

V dubovskom ochotníckom divadle sa vystriedalo viacero generácií, ale ani v jednej nechýbala čistota a úprimnosť ľudí, ktorí robili divadlo presne tak ako žili – priamo, otvorene a s plným nasadením. Namiesto záveru si dovolíme citovať známeho herca Petra Bzdúcha: „Profesionáli niekedy viac musia ako chcú. Ochotníci, naopak, viac chcú ako musia“.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Pamätnica dubovského ochotníckeho divadla (1987), Foto: dubove.sk

The post Turčania v dejinách: Dubovčania hrali divadlo presne tak ako žili – otvorene a naplno appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Mošovské zaujímavosti v bodoch https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-mosovce-zaujimavosti-v-bodoch/ Mon, 26 Feb 2018 06:10:42 +0000 https://www.turcania.sk/?p=8664 Od mestečka Mošovce, cez otvorenie kúpaliska či ostreľovanie obce, až po pripravovaný 24. ročník Mošovského jarmoku. Hornoturčiansku obec Mošovce máme pod lupou pomerne často. Niet sa čo čudovať, veď ako by povedal klasik, je to bezodná studnica zaujímavostí, najmä ak hovoríme o mošovskej minulosti. Rozhodli sme sa preto v bodoch poukázať na pozoruhodné a zaujímavé fakty, ktoré by mal poznať každý (nielen) Mošovčan. […]

The post Turčania v dejinách: Mošovské zaujímavosti v bodoch appeared first on Turčania.sk.

]]>
Od mestečka Mošovce, cez otvorenie kúpaliska či ostreľovanie obce, až po pripravovaný 24. ročník Mošovského jarmoku. Hornoturčiansku obec Mošovce máme pod lupou pomerne často. Niet sa čo čudovať, veď ako by povedal klasik, je to bezodná studnica zaujímavostí, najmä ak hovoríme o mošovskej minulosti. Rozhodli sme sa preto v bodoch poukázať na pozoruhodné a zaujímavé fakty, ktoré by mal poznať každý (nielen) Mošovčan.

  • Mošovce (Mojš) boli od 13. do 14. storočia kráľovským majetkom. V tom čase patrili medzi najobývanejšie dediny Turca.
  • V 14. storočí sa mestečko Mošovce vyvíjalo rovnako ako Martin. V tomto období sa v Mošovciach konal pravidelný týždenný trh, vždy v stredu.
  • Do vlastníctva rodu Révaiovcov sa Mošovce dostali v roku 1534, ako dar od Ferdinanda Habsburského.
  • Terajšia Kollárova ulica sa kedysi volala Ševcovská. Kollárovo námestie zase nieslo názov Gottwaldovo.
  • V 19. storočí bola v Mošovciach židovská škola a sídlila v dnes už zbúranej kúrii. Na tomto mieste je v súčasnosti predajňa Coop Jednota.
  • V roku 1890 mali Mošovce cez 2000 obyvateľov.
  • Mošovský anglický park má rozlohu 16,5 ha a patrí medzi najväčšie na strednom Slovensku. Založili ho Révaiovci a je starší než samotný kaštieľ.
  • Mošovský gotický kostol najsv. Trojice patril k dominantám Turca.
  • Matej Bel zo žartu tvrdil, že Mošovce boli odvodené od spojenia „moc ševcov“.
  • Čestné občianstvo Mošoviec mala aj významná osobnosť Viliam Pauliny-Tóth.
  • Na mieste dnešnej základnej školy stál kedysi obecný dom, ktorého súčasťou bola aj jednotriedna štátna ľudová škola. Táto budova bola asanovaná v roku 1930.
  • Mošovský rodák Frico Kafenda bol učiteľom významnej hudobnej osobnosti Eugena Suchoňa.
  • Počas Prvej svetovej vojny zahynulo 105 Mošovčanov, v Druhej svetovej vojne 26.
  • V mošovskom chotári sa nakrúcal aj slávny Jánošík od bratov Siakeľovcov. Mošovský rodák Miloslav Schmidt si tu zahral grófa Révaia.
  • V roku 1936 bolo po troch rokoch budovania otvorené mošovské kúpalisko. V tom istom roku zavítal do Mošoviec prezident Eduard Beneš.
  • Po trojdňovom ostreľovaní obce boli v roku 1945 Mošovce oslobodené rumunskou armádou.
  • V roku 1992 navštívil Mošovce Alexander Dubček, Václav Klaus, ale aj Vladimír Mečiar.
  • V roku 1994 vyšli mošovské povesti v knihe Mošovčana Jozefa Tatára Živý poklad. Medzičasom autor napísal a vydal aj Turčianske povesti I a II.
  • Od roku 1995 sa tu každoročne koná legendárny a obľúbený Mošovský jarmok.
  • V roku 1996 sa Mošovce stali súčasťou novovzniknutého okresu Turčianske Teplice. V tom istom roku sa začala výstavba Ulice Anny Lackovej-Zory.
  • V roku 1999 sa stal občanom Mošoviec vtedajší predseda slovenského parlamentu Jozef Migaš.
  • V roku 2003 vyšla monografia Mošovce v historickej, kultúrnej a prírodnej mozaike od Jozefa Tatára.
  • Od roku 2004 funguje v Mošovciach Základná umelecká škola.
  • V roku 2005 bol Mošovčan Michal Pliešovský, majster Slovenska v behu na 300 metrov, ocenený ako Talent roku 2004.
  • Rok 2009 priniesol Mošovciam krásne tretie miesto v súťaži Dedina roka.
  • V roku 2010 bol otvorený Dom Jána Kollára.
  • V roku 2017 sa v Mošovciach konali Majstrovstvá Slovenska psích záprahov, ako aj prvý ročník Festivalu klobás.
  • V júli tohto roku si Mošovce pripomenú 225. výročie narodenia Jána Kollára, v septembri sa tu uskutočnia Majstrovstvá Slovenska v duatlone a počas prvého októbrového týždňa sa môžete tešiť na celoročne očakávaný Mošovský jarmok.

Ak chcete mať prehľad o tom, čo sa v Mošovciach deje, sledujte oficiálnu webovú stránku obce www.mosovce.sk alebo stránku na facebooku Som z Mošoviec (https://www.facebook.com/somzmosoviec/).

Zdroj: Ivana Tatárová, Mošovce v historickej, kultúrnej a prírodnej mozaike (Jozef Tatár, 2003), Foto: Peter Bahurinský

The post Turčania v dejinách: Mošovské zaujímavosti v bodoch appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: O zlatníkoch z Mošoviec https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-o-zlatnikoch-z-mosoviec/ Tue, 13 Feb 2018 06:05:36 +0000 https://www.turcania.sk/?p=8479 Máloktorý Mošovčan dnes vie o svojich spolurodákoch Františkovi a Ľudovítovi Fransciscim. Pozornosť si však rozhodne zaslúžia, a to nie len tú mošovskú… V roku 1830 pracovali v Mošovciach zlatníci František a Ľudovít Francisci, otec a syn, ktorí vyrábali strieborné gombíky, strieborné šperky a spony na turčiansky kroj. Známe sú najmä guľovité a pologuľovité filigránové gombíky, strieborné a postriebrené pologuľovité s […]

The post Turčania v dejinách: O zlatníkoch z Mošoviec appeared first on Turčania.sk.

]]>
Máloktorý Mošovčan dnes vie o svojich spolurodákoch Františkovi a Ľudovítovi Fransciscim. Pozornosť si však rozhodne zaslúžia, a to nie len tú mošovskú…

V roku 1830 pracovali v Mošovciach zlatníci František a Ľudovít Francisci, otec a syn, ktorí vyrábali strieborné gombíky, strieborné šperky a spony na turčiansky kroj. Známe sú najmä guľovité a pologuľovité filigránové gombíky, strieborné a postriebrené pologuľovité s rytou rozetou. Za zmienku stoja aj strieborné jednodielne a dvojdielne spony vyrobené tiež technikou filigránu. O šikovnosti a význame týchto mošovských zlatníkov pre celý región sa dozvedáme v knihe Jozefa Tatára Štvrtá kniha o Mošovciach. Ako uvádza ďalšia kniha, Ľudové šperky na Slovensku, v 17. a 18. storočí boli strieborné šperky len súčasťou odevu nižšej šľachty a mešťanov. Podľa nariadenia z roku 1757 mohol poddaný ľud v Turčianskej stolici nosiť iba cínové gombíky. Až neskôr remeselné strieborné šperky zľudoveli.

Turčania v dejinách: O zlatníkoch z Mošoviec

V zbierkach SNM – EM v Martine sa nachádza dvojdielna liata mosadzná spona, postriebrená, vyrobená v 18. – 19. storočí v Mošovciach. Vďaka zlatníctvu, ktoré považujeme za umelecké remeslo, patrili Mošovce v 19. storočí k významným zlatníckym centrám na Slovensku. Františka Francisciho spomína aj Alžbeta Güntherová-Mayerová vo svojej knihe Po stopách výtvarnej minulosti Slovenska. Táto autorka, ktorá sa zaoberala výtvarným umením Turca, uvádza Francisciho ako predstaviteľa pôvodného biedermeiera (bytové zariadenie, predmety do domácnosti). Títo pozoruhodní Mošovčania by teda určite nemali upadnúť do zabudnutia. Ich práca totiž fascinuje aj dnes.

Turčania v dejinách: O zlatníkoch z Mošoviec

Turčania v dejinách: O zlatníkoch z Mošoviec

ZDROJ: Ivana Tatárová, Foto: Ondrej Piško
Na fotkách: Gombíky a spínadlá z dielne F. Francisciho

The post Turčania v dejinách: O zlatníkoch z Mošoviec appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Slanina pre pána učiteľa? Žiadny úplatok, ale odmena https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-slanina-pre-pana-ucitela-ziadny-uplatok-ale-odmena/ Tue, 06 Feb 2018 06:24:36 +0000 https://www.turcania.sk/?p=8348 Vedeli ste, aký významný býval kedysi 3. február? V stredoveku bol tento deň vyhradený na spoločné obchôdzky učiteľov a žiakov po dome. A prečo? No predsa vyberať naturálie! Veď aj „rechtor musel z niečoho žiť“. Na Blažeja (3. februára) teda nastal na Slovensku veľký pohyb žiakov. Tejto udalosti sa hovorilo blažeácia, blažejácia, slávnosť alebo koledovanie na Blažeja. V tom období mali učitelia právo na príjem, […]

The post Turčania v dejinách: Slanina pre pána učiteľa? Žiadny úplatok, ale odmena appeared first on Turčania.sk.

]]>
Vedeli ste, aký významný býval kedysi 3. február? V stredoveku bol tento deň vyhradený na spoločné obchôdzky učiteľov a žiakov po dome. A prečo? No predsa vyberať naturálie! Veď aj „rechtor musel z niečoho žiť“.

Na Blažeja (3. februára) teda nastal na Slovensku veľký pohyb žiakov. Tejto udalosti sa hovorilo blažeácia, blažejácia, slávnosť alebo koledovanie na Blažeja. V tom období mali učitelia právo na príjem, pozostávajúci z menšej sumy peňazí a vedľajších príjmov. A tými boli práve naturálie vyzbierané po domoch. Od 18. storočia už na spomínané obchôdzky chodili len žiaci, bez učiteľov. Pre dnešných žiakov by to bol zrejme trest, no kedysi bola účasť na tejto akcii pre žiaka cťou a odmenou. Vyberali sa na to tí najlepší žiaci, prevažne piati až šiesti.

Učiteľovi tak ľudia darovali slaninu, šunku, vajíčka aj múku. Do karát mu hral aj dátum, keď po fašiangových zakáľačkách bolo z čoho rozdávať. Najštedrejší bývali, samozrejme, rodičia žiakov, veď učiteľ býval v dedine veľká autorita. Žiaci si so sebou nosili dokonca aj zošit, do ktorého zapisovali peňažné dary. Slaninu im domáci napichovali na drevené ražne alebo šable, ktoré nosili žiaci so sebou. A keď boli košíky plné, zaniesli ich učiteľovi a pokračovali v obchôdzke. V ten deň ich vždy pohostila učiteľova žena, dostali navyše aj pár grošov a nechýbala ani tanečná zábava na záver dňa.

Turčania v dejinách: Slanina pre pána učiteľa? Žiadny úplatok, ale odmena

Po viac než mesiaci, 12. marca, na Gregora, sa udalosť zbierania naturálií pre učiteľa opakovala. Žiaci pritom recitovali:

Na Blažeja veľmi málo sme dostali,
sotva sme halušky čím omastiť mali.
A tak sa úfame, že nám nahradíte
tú stratu, keď žiakov svojich odmeníte.

Tejto udalosti sa hovorilo gregorácia a podobne ako na Blažeja, aj v tento deň, keď žiaci doniesli plné košíky do školy, učiteľova žena im urobila praženicu, učiteľ dal žiakom drobné peniaze a rozdelil vajíčka. V priebehu 19. storočia však tieto obchôdzky postupne zanikali. Hoci dnes už slávnosti na Blažeja a na Gregora poznáme len z rozprávania, je príjemné aspoň po tieto dva dni v roku si spomenúť na časy, keď bývali učitelia medzi ľuďmi mimoriadne vážení.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Tradície na Slovensku (Zora Mintalová-Zubercová, 2015), Foto: regionalnedejiny.sk

The post Turčania v dejinách: Slanina pre pána učiteľa? Žiadny úplatok, ale odmena appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Čo si si vypestoval, to si aj zješ https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-co-si-si-vypestoval-si-aj-zjes/ Sat, 03 Feb 2018 12:09:25 +0000 https://www.turcania.sk/?p=8285 Viete si predstaviť stravovať sa v dnešnej dobe výlučne tým, čo si sami vypestujete? To, čo dnes bez väčšej námahy naložíme do nákupných košíkov, si naši predkovia museli vyprodukovať doslova vlastnými rukami. Inak to nebolo, samozrejme, ani v našej Turčianskej kotline. O tom, že poľnohospodárstvo bývalo najdôležitejším zamestnaním obyvateľov na celom Slovensku, niet žiadnych pochýb. Kde sa čo urodilo a […]

The post Turčania v dejinách: Čo si si vypestoval, to si aj zješ appeared first on Turčania.sk.

]]>
Viete si predstaviť stravovať sa v dnešnej dobe výlučne tým, čo si sami vypestujete? To, čo dnes bez väčšej námahy naložíme do nákupných košíkov, si naši predkovia museli vyprodukovať doslova vlastnými rukami. Inak to nebolo, samozrejme, ani v našej Turčianskej kotline.

O tom, že poľnohospodárstvo bývalo najdôležitejším zamestnaním obyvateľov na celom Slovensku, niet žiadnych pochýb. Kde sa čo urodilo a v akom množstve a kvalite, o tom nerozhodovala šikovnosť ľudí, ale klimatické a geografické podmienky. A hoci v Turci tie podmienky nikdy neboli ideálne, týmto spôsobom sa živila drvivá väčšina obyvateľov. Najdôležitejšími prácami bývala žatva a zber zemiakov. Mimo týchto prác bolo mimoriadne rozšírenou činnosťou olejkárstvo a šafraníctvo, a to najmä v Belej, Karlovej či v Turčianskom Petre. Množstvo olejkárov bolo aj medzi Mošovčanmi a Blatničanmi.

Ak sa práve nežalo alebo „nešafránčilo“, sadili sa mladé stromčeky, rúbalo drevo alebo pracovalo v továrňach v Martine a Vrútkach. Majitelia konských záprahov si zarábali na takzvaných furmankách – vozili drevo z hôr k pílam a do tovární. V tom čase mala veľký význam továreň na výrobu celulózy a továreň na výrobu stoličiek v Martine. Vráťme sa však k Turčanom-pestovateľom. V roľníckych rodinách boli na prvom mieste zemiaky a obilniny, z nich hlavne raž a pšenica. Zemiaky sa zvykli predávať do liehovarov buď za finančnú odplatu alebo za odrezky, ktorými Turčania kŕmili dobytok.

Turčania v dejinách: Čo si si vypestoval, to si aj zješ

V Turci bývala veľmi obľúbenou plodinou repa, nazývaná tiež kvaka, no pre potreby domácností sa pestoval aj ľan a konope. Pre dobytok siali turčianski roľníci ďatelinu, lucernu a ľadník. Zelenina a strukoviny sa kedysi pestovali v menšom rozsahu, ale keď už, záhradám kraľovala kapusta, mrkva, petržlen a cibuľa. Zo strukovín zase fazuľa, hrach a bôb, ktoré sa predávali prevažne v Ďanovej a Valentovej. Koncom 19. storočia sa na orbu pôdy využíval drevený pluh, v okolí Sklabine sa nachádzal položelezný pluh. Na začiatku 20. storočia prišli na rad železné pluhy a brány, ktoré drvili hrudy pred sejbou.

Ako hnojivo slúžil popol, ktorý sa získaval počas jarného čistenia lúk a pasienkov. Samozrejmosťou bol aj hnoj od chovaných hospodárskych zvierat. Poďme však na voňavejšiu tému. Prvým spôsobom siatia v Turci bolo to ručné, ktoré sa zachovalo takmer do polovice 20. storočia. Táto práca bola výsadou mužov – ženy siali len v prípade choroby muža a vojny. Až neskôr prišli na rad strojové sejačky, vďaka ktorým sa dostalo zrno hlbšie do pôdy, čím sa znížilo riziko vymrznutia na minimum. Zemiaky sa sadili od polovice apríla do polovice mája, a to tak, že motykou sa vykopala jamka a do nej sa vložil zemiak spolu s kôpkou hnoja. V niektorých turčianskych obciach sa pomedzi zemiaky sial petržlen.

Ďalším – príjemnejším krokom bola žatva, ktorá sa v Turci oneskorovala až o mesiac, v porovnaní s južným Slovenskom. Žať sa začalo približne na Jakuba (25. júla). Majitelia veľkostatkov na tieto práce zamestnávali robotníkov. Pre Turiec bolo charakteristické aj mlátenie obilia cepmi. Mlátilo sa v hlinených stodolách pokrytých slamou, neskôr bývali stodoly drevené, so šindľovou strechou. Cepy si roľníci vyrábali sami alebo ich dávali vyrobiť kolárom – prevažne z Martina, Mošoviec alebo Turian. Mlátilo sa od septembra do fašiangov. Vymlátené obilie sa následne uložilo do sypární, ktoré bývali na dvore alebo oproti domu za potokom.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Z ľudovej kultúry Turca (Eva Pančuhová, Zora Mintalová a kol., 2004), Foto: Wikipedia (obraz Josef Jelínek – Žatva, 1902)

The post Turčania v dejinách: Čo si si vypestoval, to si aj zješ appeared first on Turčania.sk.

]]>
Štátny tajomník Ministerstva vnútra SR navštívil hasičskú stanicu v Turčianskych Tepliciach https://www.turcania.sk/statny-tajomnik-mv-sr-navstivil-hasicsku-stanicu-v-turcianskych-tepliciach/ Thu, 01 Feb 2018 14:29:32 +0000 https://www.turcania.sk/?p=8238 Štátny tajomník Ministerstva vnútra SR Rudolf Urbanovič navštívil v stredu 31.1.2018 hasičskú stanicu v Turčianskych Tepliciach. Jej priestory si pozrel spolu s riaditeľom Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Žiline Jaroslavom Kapusniakom a riaditeľom Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Martine Petrom Podhorským. Hoci rezort vnútra postupne a systematicky obnovuje hasičské stanice na celom území Slovenska (na apríl […]

The post Štátny tajomník Ministerstva vnútra SR navštívil hasičskú stanicu v Turčianskych Tepliciach appeared first on Turčania.sk.

]]>
Štátny tajomník Ministerstva vnútra SR Rudolf Urbanovič navštívil v stredu 31.1.2018 hasičskú stanicu v Turčianskych Tepliciach. Jej priestory si pozrel spolu s riaditeľom Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Žiline Jaroslavom Kapusniakom a riaditeľom Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Martine Petrom Podhorským.

Hoci rezort vnútra postupne a systematicky obnovuje hasičské stanice na celom území Slovenska (na apríl je naplánované otvorenie zrekonštruovanej hasičskej stanice v Dolnom Kubíne), stanica v Turčianskych Tepliciach nie je v dobrom stave. „Hasiči slúžia v prenajatých priestoroch, ktoré, ako som sa presvedčil na vlastné oči, nespĺňajú predstavy a požiadavky hasičov a ani ministerstva vnútra,“ ozrejmil Rudolf Urbanovič.

Štátny tajomník Ministerstva vnútra SR navštívil hasičskú stanicu v Turčianskych Tepliciach

Podľa jeho slov však treba urobiť všetko preto, aby aj hasiči v Turčianskych Tepliciach mali vytvorené čo najdôstojnejšie podmienky na svoju prácu. „Tému opätovného „naštartovania“ rekonštrukcie budeme riešiť s pánom ministrom Robertom Kaliňákom i prezidentom Hasičského a záchranného zboru Alexandrom Nejedlým,“ doplnil štátny tajomník Rudolf Urbanovič.

„Chcem sa poďakovať pánovi štátnemu tajomníkovi, že si v nabitom kalendári vždy nájde čas aj na návštevu hasičských staníc. V Žilinskom kraji je situácia najhoršia práve v Turčianskych Tepliciach. Veríme, že sa postupne nájde riešenie a aj naši kolegovia v Turčianskych Tepliciach budú mať čo najadekvátnejšie podmienky na prácu,“ vyslovil sa riaditeľ Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Žiline Jaroslav Kapusniak.

Štátny tajomník Ministerstva vnútra SR navštívil hasičskú stanicu v Turčianskych Tepliciach

ZDROJ, foto: MV SR

The post Štátny tajomník Ministerstva vnútra SR navštívil hasičskú stanicu v Turčianskych Tepliciach appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Keď v dedine zaznel umieračik… https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-ked-v-dedine-zaznel-umieracik/ Thu, 01 Feb 2018 08:55:59 +0000 https://www.turcania.sk/?p=8235 Ako každá jedna udalosť, aj odchod človeka z tohto sveta býval kedysi sprevádzaný nespočetným množstvom úkonov a zvyklostí. Zaujímalo nás, ako to vyzeralo v Turci. Smrť odjakživa vzbudzovala mimoriadnu pozornosť človeka. Každému z nás občas zablúdia myšlienky k nevyhnutnosti odchodu z tohto sveta, k tomu, ako a kedy sa to stane a čo bude potom. A inak to nebolo ani v minulosti. V tejto súvislosti je zaujímavosťou takzvaný pohrebný cech, ktorý vznikol […]

The post Turčania v dejinách: Keď v dedine zaznel umieračik… appeared first on Turčania.sk.

]]>
Ako každá jedna udalosť, aj odchod človeka z tohto sveta býval kedysi sprevádzaný nespočetným množstvom úkonov a zvyklostí. Zaujímalo nás, ako to vyzeralo v Turci.

Smrť odjakživa vzbudzovala mimoriadnu pozornosť človeka. Každému z nás občas zablúdia myšlienky k nevyhnutnosti odchodu z tohto sveta, k tomu, ako a kedy sa to stane a čo bude potom. A inak to nebolo ani v minulosti. V tejto súvislosti je zaujímavosťou takzvaný pohrebný cech, ktorý vznikol v polovici 18. storočia a dozvedáme sa o ňom v Obecnej kronike Belej. Cieľom spolku bolo, ako inak, vynášanie mŕtvych tiel na cintorín. Členmi cechu boli občania Belej, najmä gazdovia. Podobné pohrebné spolky však postupne vznikali aj v iných turčianskych obciach.

V tradičnom ľudovom prostredí sa človek pripravoval na smrť prakticky od narodenia. Považovalo sa to za úplne bežnú súčasť života, k čomu prispelo pozorovanie prírody, v ktorej ľudia trávili väčšinu dňa. V prírode sa neustále stretávali s rodením a skonaním, čo významne ovplyvňovalo ich pohľad na život a na smrť. Dokonca aj pri svadobných obradoch starých Turčanov sa stretávame s poverami, ktoré sa týkali smrti niektorého z partnerov.

Súčasťou pohrebu bývalo nespočetné množstvo úkonov, od umytia, cez oplakávanie a návštevy príbuzných, až po poslednú poctu v podobe karu. Týmito, ako aj mnohými inými úkonmi, sa malo zabezpečiť uspokojenie duše a jej zmierenie sa s odchodom. Prečo to bolo pre pozostalých až také dôležité? Nuž, každá smrť sa kedysi pokladala za násilné a nepochopiteľné ukončenie života. Podľa ľudovej viery smrť v umierajúcom vyvolávala pocit krivdy a snahu po pomste. Báli sa, že mŕtvi budú škodiť živým pozostalým osobám, báli sa ich návratu, hlavne duše.

Naši predkovia dodržiavali zásadu nedávať počas umierania najavo žiaľ a smútok, aby sa tým nepredlžovalo a nesťažovalo skonávanie. Boli presvedčení, že ak umierajúceho vyrušia, napríklad hlasným plačom, predĺžia tým jeho agóniu. Mimoriadne dbali aj na to, aby bol umierajúci zmierený s tými, s ktorými bol v akomkoľvek spore. Na to slúžila spoveď a prijatie posledného pomazania. Ako každú udalosť, aj umieranie sprevádzala celá škála rôznych symbolických predmetov. Bola to predovšetkým svätená voda, položenie sobášnych šiat cez umierajúceho alebo pitie rôznych odvarov.

Turčania v dejinách: Keď v dedine zaznel umieračik...

Starí Turčania si pred odchodom na druhý svet zvykli takto povzdychnúť:

Fšeci ta pôjďeme, jeden skôr, druhí neskôr. Načo som na sveťe, už bi mi tam na druhom sveťe bolo ľepšie…

Keď napokon došlo v obci k úmrtiu, dávalo sa to na známosť zvonením umieračika. Jeho zvuk bol špecifický, keď umrel muž a úplne iný pre ženu či dieťa. Večer po skone človeka sa v dome nebohého zišla celá rodina a spevom nábožných piesní vzdávala úctu mŕtvemu. Obliekli ho do sviatočného smútočného odevu, pričom v minulosti bola smútočnou farbou biela. Do truhly sa vkladala aj biela plachta, peniaz, kúsok plátna a obľúbené predmety. V Košťanoch nad Turcom dávali do truhly aj chlieb. Samotný obrad rozlúčky s nebohým sa konal na dvore, až potom sa sprievod presunul na cintorín. Na záver prinášame ešte niekoľko zaujímavostí, týkajúcich sa poslednej rozlúčky v Turci:

  • Samovrahov pochovávali na kraji cintorína.
  • Pri hrobe bolo zvykom zasadiť lipu, platilo to ešte na začiatku 20. storočia.
  • Vodu po umytí mŕtveho vylievali na nedostupné miesto, aby sa nedostala do kontaktu s niečím živým.
  • Dievčatá a mládencov pochovávali oblečených ako na sobáš.
  • Ak ovdovela staršia žena, nosila čierne šaty až do svojej smrti.
  • V Mošovciach, ak umrel gazda, zarezali na kar kohúta, ak gazdiná, tak sliepku.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Z ľudovej kultúry Turca (Eva Pančuhová, Zora Mintalová a kol., 2004), Foto: flickr.com

The post Turčania v dejinách: Keď v dedine zaznel umieračik… appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Viete, ako prichádzali na svet naše staré a prastaré mamy? https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-viete-ako-prichadzali-na-svet-nase-stare-prastare-mamy/ Wed, 31 Jan 2018 06:04:16 +0000 https://www.turcania.sk/?p=8205 Čo môže byť krajšie než narodenie dieťaťa? Pre každú rodinu je to predsa jedinečná a nezabudnuteľná udalosť. Viete však, ako to bolo v minulosti, ako sa rodilo a aké boli zvyky pred a po príchode nového člena rodiny na svet? Nie nadarmo sa hovorí, že dieťa je Boží dar. A v minulosti si to ľudia uvedomovali ešte intenzívnejšie. Narodenie prvého […]

The post Turčania v dejinách: Viete, ako prichádzali na svet naše staré a prastaré mamy? appeared first on Turčania.sk.

]]>
Čo môže byť krajšie než narodenie dieťaťa? Pre každú rodinu je to predsa jedinečná a nezabudnuteľná udalosť. Viete však, ako to bolo v minulosti, ako sa rodilo a aké boli zvyky pred a po príchode nového člena rodiny na svet?

Nie nadarmo sa hovorí, že dieťa je Boží dar. A v minulosti si to ľudia uvedomovali ešte intenzívnejšie. Narodenie prvého dieťaťa sa spájalo s očakávaním mužského potomka, budúceho pokračovateľa rodu. V porovnaní s dnešnou dobou býval mimoriadne boľavý osud nezosobášených tehotných žien. Hovorilo sa im prespanky a museli byť objektom neuveriteľného ponižovania. Miestnymi, a najmä cirkvou, boli automaticky vytláčané na okraj spoločnosti, tvrdo odsudzované, ostrihané nakrátko… Nuž, zoznam toho, čím všetkým si tieto ženy museli prejsť, je naozaj mimoriadne krutý.

Menej detí sa zvyklo rodiť medzi vyššími sociálnymi vrstvami alebo v mestskom prostredí. Na gravidnú ženu z nemajetnej rodiny sa kedysi nebral príliš veľký ohľad. Celá starostlivosť o rodinu a domácnosť bola výlučne na jej pleciach. Nehovoriac už o tom, že sa nesmela pozerať na škaredé a neobvyklé veci a ľudí, pretože toto všetko sa mohlo preniesť na ešte nenarodené dieťa. Ďalším zo zákazov bol zákaz dotknúť sa vlastného tela vtedy, keď iné ženy videli javy alebo objekty ostrých farieb. Reč je napríklad o západe či východe slnka, ale aj o požiari. Keby to spravila, na tom istom mieste by vraj malo dieťa červený fľak.

Turčania v dejinách: Viete, ako prichádzali na svet naše staré a prastaré mamy?

To, ako malo dieťa v budúcnosti vyzerať, akú malo mať povahu a zdravie, mali ovplyvniť aj činnosti ženy v druhom stave. Preto nesmeli nič ukradnúť, ublížiť zvieraťu a už vôbec nie hadovi – ochrancovi domu. V skratke, tehotná žena si musela dávať mimoriadny pozor na to, kam sa pozerá, čo robí, s kým sa stretáva alebo čoho sa dotkne. Nesmela byť v žiadnom prípade ani smutná či plačlivá, také by vraj bolo neskôr aj dieťa. Akonáhle sa približoval čas pôrodu, budúce matky a ich príbuzné začali chystať výbavičku. Tá obsahovala hlavne dostatok plienok z plátna, ako aj prvý dojčenský odev. Samozrejme, v prostredí mestskej inteligencie bývala výbava oveľa honosnejšia, čo do počtu aj kvality materiálov.

V minulosti rodili naše staré a prastaré mamy doma, pomáhali im pri tom ich príbuzné, no pri ťažšom pôrode nesmela chýbať ani skúsená žena z dediny alebo okolia. Keď prišli na ženu pôrodné bolesti, do poslednej chvíle bývala na nohách, dokonca vykonávala práce, ktoré mali pôrod urýchliť. Zohýnala sa, dvíhala ťažšie predmety, pila odvar z byliniek. Posteľ, v ktorej rodila, musela byť od zvyšku izby oddelená takzvanou obradnou plachtou. Za plachtu mali prístup len vydaté, nie však staré ženy. Pri ťažkom pôrode bol občas aj manžel, čím sa mala bolesť rozdeliť medzi dvoch. Žena zároveň mala rodiť v tme, aby sa zabránilo zlým vplyvom. Pri posteli bývali aj rôzne symbolické predmety, ako ihly, mak alebo hrebeň. Mali odháňať strigy a iné démonické bytosti.

Napriek všetkým „opatreniam“ sa ale často stávalo, že žena počas pôrodu umrela, niekedy spolu s nenarodeným dieťaťom. Ak novorodenec prežil, príbuzní mu našli dojčiacu ženu, ktorá to brala ako samozrejmú pomoc malej polosirôtke. Takto pridájané deti sa považovali za takzvaných mliečnych súrodencov, a teda príbuzných. V strednej a vyššej sociálnej vrstve sa v takomto prípade zabezpečila dojka, ktorej platili. Prvý kúpeľ novorodeniatka býval v drevenom korýtku, do ktorého sa zvykli vložiť aj peniaze – to, aby bolo dieťa bohaté. Okúpané dieťa babica prežehnala, natrela maslom, aby bolo silné a položila na kožuch, aby bolo kučeravé. Až potom mohol prísť k dieťaťu otec a pobozkať ho, čím ho prijal za člena rodiny.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Tradície na Slovensku (Zora Mintalová Zubercová, 2015), Foto: flickr.com

The post Turčania v dejinách: Viete, ako prichádzali na svet naše staré a prastaré mamy? appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Fašiangy Turíce, Veľká noc príde… https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-fasiangy-turice-velka-noc-pride/ Sat, 27 Jan 2018 18:12:20 +0000 https://www.turcania.sk/?p=8103 Fašiangové obdobie, ako všetci vieme, trvá od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Keďže dátum Popolcovej stredy nie je stabilný a vždy závisí od dátumu Veľkej noci, raz sú fašiangy kratšie, inokedy dlhšie. A od čoho teda závisí samotný dátum Veľkej noci? Od vzájomného vzťahu jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu. Vo veľkomoravskom období sa na Slovensku fašiangom hovorilo mjasopust, až v […]

The post Turčania v dejinách: Fašiangy Turíce, Veľká noc príde… appeared first on Turčania.sk.

]]>
Fašiangové obdobie, ako všetci vieme, trvá od Troch kráľov do Popolcovej stredy. Keďže dátum Popolcovej stredy nie je stabilný a vždy závisí od dátumu Veľkej noci, raz sú fašiangy kratšie, inokedy dlhšie.

A od čoho teda závisí samotný dátum Veľkej noci? Od vzájomného vzťahu jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu. Vo veľkomoravskom období sa na Slovensku fašiangom hovorilo mjasopust, až v stredoveku sa začal používať výraz fašiangy. Toto slovo je prebraté z nemeckého Fastenschank, čo znamená posledné čapovanie alkoholických nápojov pred pôstom. Čas pred veľkonočným pôstom sa teda ľudia snažili čo najviac si užiť, správali sa uvoľnenejšie než po zvyšok roka.

Ku koncu fašiangov zvykli mládenci chodiť po domoch, kde žili mladé dievčatá a vyberali potraviny. Z nich potom pripravili mládeži z dediny spoločnú zábavu. Spievali pritom staré známe:
Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde,
kto nemá kožúška, zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,
dajte mi slaninky nech sa vypasiem.

Turčania v dejinách: Fašiangy Turíce, Veľká noc príde...

V posledné dni pred Popolcovou stredou sa konali zábavy, po dedine chodili fašiangové masky, medzi ktorými nesmel chýbať medveď, koza, ale aj muži prezlečení za ženy. Varila sa huspenina, pieklo sa mäso a klobásy, smažili šišky. Do veľkej miery sa tieto zvyky a tradície na Slovensku zachovali dodnes. Nechýba fašiangový sprievod so všetkým, čo k nemu patrí a prevažne v mestách zase celá škála tematických plesov. V stredoveku fašiangy slávili dokonca aj tie najvznešenejšie vrstvy. Objednávali si drahé masky, veľkolepé šaty a vyberané jedlá.

Fašiangy zároveň znamenali ukončenie spoločenského stretávania mládeže, a to hlavne v tradičnom vidieckom prostredí. Skončili sa dokonca aj spoločné priadky a v domoch sa začalo tkať. S fašiangami sa takisto spájali viaceré pranostiky:
Aký je prvý fašiangový deň, také budú prvé jariny.
Aké fašiangy, taká Veľká noc.
Suché fašiangy, dobrý rok.

S fašiangovým obdobím sú neodmysliteľne spojené takzvané fánky. A my vám prinášame recept, ako si ich pripraviť.
Budeme potrebovať:
300 g hladkej múky
20 g práškového cukru
10 g droždia
5 žĺtkov
4 lyžice rumu
Soľ
Masť na vyprážanie, práškový cukor na posypanie
Postup:
Múku s cukrom, droždím, žĺtkami, rumom a štipkou soli zmiešame a vypracujeme na cesto. Na pomúčenej doske cesto rozvaľkáme, zúbkovaným kolieskom pokrájame na obdĺžniky, ktoré v strede dvakrát zakrojíme. V horúcej masti fánky vypražíme a ešte teplé posypeme cukrom. Dobrú chuť!

Zdroj: Ivana Tatárová, Tradície na Slovensku (Zora Mintalová Zubercová, 2015), Foto: flickr.com

The post Turčania v dejinách: Fašiangy Turíce, Veľká noc príde… appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Prvé kroky po Turčianskej kotline https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-prve-kroky-po-turcianskej-kotline/ Thu, 25 Jan 2018 12:55:34 +0000 https://www.turcania.sk/?p=8087 Kam by ste sa radi presunuli strojom času? My v tom máme úplne jasno – boli by to počiatky vzniku nášho regiónu. Veď koho by nezaujímalo, ako presne vyzeralo miesto, kde teraz žijeme, pracujeme či nakupujeme, takých dvetisíc rokov pred Kristom? Miesto, kde sa nachádza Turiec ako ho poznáme dnes, bol s najväčšou pravdepodobnosťou osídlený už v dobe stredného eneolitu, […]

The post Turčania v dejinách: Prvé kroky po Turčianskej kotline appeared first on Turčania.sk.

]]>
Kam by ste sa radi presunuli strojom času? My v tom máme úplne jasno – boli by to počiatky vzniku nášho regiónu. Veď koho by nezaujímalo, ako presne vyzeralo miesto, kde teraz žijeme, pracujeme či nakupujeme, takých dvetisíc rokov pred Kristom?

Miesto, kde sa nachádza Turiec ako ho poznáme dnes, bol s najväčšou pravdepodobnosťou osídlený už v dobe stredného eneolitu, teda viac než 2000 rokov pred Kristom. Až okolo 7. storočia nášho letopočtu sa na tomto území začínajú usádzať naši predkovia – Slovania. Po zániku Veľkej Moravy, teda okolo roku 900, žilo obyvateľstvo Turca pod vplyvom Bielochorvátskeho kniežatstva. Zhruba o storočie neskôr žili Turčania približne v štyridsiatich dedinách (vtedy sídlach). Prvou písomnou zmienkou o Turci je však až listina kráľa Kolomana z roku 1113. Dosť bolo číselných údajov – poďme sa bližšie pozrieť na to, kto v Turci vlastne panoval a akú mal náš región podobu.

Známym rodom v Turci boli Diviackovci, ktorí vlastnili Vyšehrad a k nemu patriace dediny. Samostatnou kapitolou sú, samozrejme, známi Révaiovci. Ani našu kotlinu ale neobišiel ničivý tatársky vpád, ktorý značne narušil rozmach Turca. Po ňom prišla na rad výstavba Turčianskeho hradu (dnes Znievsky) a postupne začali vznikať obce, ako Dražkovce či Dolné Jaseno. To už sa nachádzame v období medzi 9. a 11. storočím, kedy bol Turiec naozaj husto osídlený. Veľa písomných zmienok o turčianskych obciach z toho času neexistuje, ale za zmienku stojí, že aj martinské Záturčie bolo kedysi dedinou. Významným kultovým centrom s pohrebiskom bol v tom čase Háj. O niečo neskôr sa v Turci usadil rytier českého pôvodu Rečko, ktorý tu vlastnil niekoľko dedín, napríklad Dubové, Socovce alebo Novú Ves (dnes Karlová).

Málokto dnes zrejme vie, že Dolná Štubňa sa kedysi nazývala Kozmasova Ves, dnešná Vieska mala meno Teplica a Bystričku poznali naši predkovia ako Bystricu. A keď už sme pri turčianskych názvoch, jediná obec, nazvaná po žene, bola Paraština, vyčlenená z Kevíc, nazvaná po zemianke s menom Paraska. Na začiatku 14. storočia získalo niekoľko turčianskych obcí mestské výsady. Bol to Svätý Martin, Sučany, Mošovce a Turany. Najvýznamnejšie postavenie spomedzi nich mal Svätý Martin. V učebniciach dejepisu sa isto nedočítame ani o tom, že kedysi existovala dedina s názvom Turiec a prevažná časť jej chotára bola neskôr premenovaná na Blažovce. Aj tie boli majetkom spomínaného rytiera Rečka.

Pomerne málo sa vie aj o tom, že uhorský kráľ Belo IV. rozdal drobným zemanom takmer celý Turiec. Začiatkom 13. storočia povýšil Znievske Podhradie (dnes Kláštor pod Znievom) ako prvé turčianske sídlo na mesto. O celé storočie neskôr sa už Turiec vyvíjal ako samostatná stolica Uhorského kráľovstva. Mal vlastných županov, podžupanov, slúžnych a iných stoličných hodnostárov. Bol to čas, kedy začali do Turca húfne prichádzať nemeckí prisťahovalci, čo pocítila najmä Dolná Štubňa, Sklené či Turček. Na princípoch nemeckého práva boli dosídlené aj Kľačany, Lipovec, Brieštie, Hadviga alebo Jasenovo. Ale to už je samostatná kapitola v dejinách našej Turčianskej kotliny…

Turčania v dejinách: Prvé kroky po Turčianskej kotline

Zdroj: Ivana Tatárová, Z ľudovej kultúry Turca (Eva Pančuhová, Zora Mintalová a kol., 2004) Foto: Wikipedia (Blatnický meč – stredoveký nález v hrobe veľkomoravského veľmoža)

The post Turčania v dejinách: Prvé kroky po Turčianskej kotline appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Obec Rudno sa pýšila jediným dreveným kostolom v Turci https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-obec-rudno/ Sat, 06 Jan 2018 17:05:31 +0000 https://www.turcania.sk/?p=7680 Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Rudno. Rudno vzniklo na starej komunikačnej tepne, ktorá prechádzala z hornej Nitry popod hradisko Vyšehrad do […]

The post Turčania v dejinách: Obec Rudno sa pýšila jediným dreveným kostolom v Turci appeared first on Turčania.sk.

]]>
Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Rudno.

Turčania v dejinách: Obec Rudno sa pýšila jediným dreveným kostolom v TurciRudno vzniklo na starej komunikačnej tepne, ktorá prechádzala z hornej Nitry popod hradisko Vyšehrad do Turca. Rudno dodnes patrí skôr medzi menšie turčianske obce. Ešte v 14. storočí patrilo Rudno, spolu s inými osadami, pravnianskemu panstvu. Samotný názov obce napovedá, že v jeho chotári sa zrejme našli nerastné suroviny, hoci len menšieho rozsahu. Pravnianske majetky sa, s pribúdaním nových rodov, začali výrazne členiť. Aj v Rudne sa určitá čiastka majetku dostala do cudzích rúk. Na začiatku 16. storočia ju kúpil istý Benedikt Erdödy. Po príchode Révaiovcov do Turca získali, okrem Sklabinského a Blatnického hradu, aj časť Rudna.

Na konci 16. storočia sa v Rudne nachádzalo 26 domov. Obyvatelia boli prevažne Slováci, no zhustení prichádzajúcimi nemeckými kolonistami. Šlo o úrečitých poddaných, čo znamená, že sa nemohli bez súhlasu slobodne sťahovať. O dve storočia neskôr patrila najväčšia časť Rudna rodine Prónaiovcov. Rudnianski poddaní boli nútení robotovať na panskom, ale okrem toho ešte museli zemepánovi doviesť drevo a poľovať pre neho. Aj Rudnom, ako väčšinou turčianskych obcí, sa začiatkom 19. storočia prehnala cholera. V tejto obci sa vykonávali len základné remeslá, a to kováčstvo, mäsiarstvo a mlynárstvo. A práve mlyny v tom čase patrili medzi najrozšírenejšie výrobné zariadenia na vidieku. Ani Rudno však neminulo olejkárstvo, no ani zďaleka nedosahovalo taký rozmach ako inde v Turci.

Rudno bolo známe ako obec, ktorá vlastnila mýtnu stanicu. Prvá písomná zmienka o nej je už zo začiatku 15. storočia. V Rudne sa mýto vyberalo na moste, na ceste do Pravna. Obchodníci však toto mýto obchádzali, aby sa vyhli poplatku, a tak prechádzali falošnou cestou. Tá odbočovala pred Rudnom smerom na Dubové. Mýtne poplatky sa netýkali poddaných, ktorí patrili turčianskym šľachticom, keď šli s obilím do mlyna, na pohreb, hody či svadbu. Na konci 17. storočia boli pri rudnianskej mýtnici podpálené humná, ktoré zhoreli spolu s obilím do základu. Krátko na to mýtnicu vykradli zbojníci.

Rudno malo svoj kostol, poštovú stanicu, aj parnú pílu. Záznamy o škole sa síce nezachovali, ale pravdepodobne existovala, a to už v 18. storočí a pri kostole. V druhej polovici 19. storočia mala obec evanjelickú školu. Za zmienku stojí, že život v Rudne bol úzko spojený s pôdou a závisel od jej kvality a množstva. Väčšina chotára bola zamokrená a ťažká pôda. K jej kvalite neprispel ani tunajší potok, ktorý sa pri každom daždi vylial a zatopil obec. Pre kultúrne potreby v Rudne slúžil obecný drevený zrubový dom, ktorý sa však v zimnom období nedal vykúriť. V ťažkých podmienkach tu ale mládež z Rudna zvládla odohrať viacero divadelných predstavení.

Kultúrne pomery obce malo vyriešiť postavenie školy, to sa však stále viac predlžovalo pre nedostatok finančných prostriedkov. Koncom minulého storočia do školy nastúpilo len osem žiakov, takže zanikla, po takmer dvestoročnom úspešnom fungovaní. Odvtedy navštevujú deti z Rudna školu v Slovenskom Pravne. Z pamiatkových objektov sa v obci zachovalo veľmi málo. Najvzácnejším objektom bol drevený katolícky kostol, prevezený do Múzea slovenskej dediny v Martine. Bol to jediný drevený kostol v celom Turci.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Rudno (1993), foto: Wikipedia

The post Turčania v dejinách: Obec Rudno sa pýšila jediným dreveným kostolom v Turci appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Vrútocké divadelníctvo by nemalo upadnúť do zabudnutia https://www.turcania.sk/vrutocke-divadelnictvo/ Thu, 04 Jan 2018 16:07:23 +0000 https://www.turcania.sk/?p=7662 Už niekedy po roku 1918 sa začína písať história vrútockého divadelníctva. Drámou Bludár od Ferka Urbánka vo Vrútkach sa tak začalo obdobie po slovensky hraného divadla. Hralo sa v spoločenskej miestnosti hotela Uránia (neskôr Magura) a pôsobili tu divadelné spolky, ako Združenie uvedomelých Slovákov, Kollár, Robotnícka telocvičná jednota, Sokol, Živena a mnohé iné. Najmä 20. roky minulého storočia charakterizuje vysoká […]

The post Turčania v dejinách: Vrútocké divadelníctvo by nemalo upadnúť do zabudnutia appeared first on Turčania.sk.

]]>
Už niekedy po roku 1918 sa začína písať história vrútockého divadelníctva. Drámou Bludár od Ferka Urbánka vo Vrútkach sa tak začalo obdobie po slovensky hraného divadla.

Hralo sa v spoločenskej miestnosti hotela Uránia (neskôr Magura) a pôsobili tu divadelné spolky, ako Združenie uvedomelých Slovákov, Kollár, Robotnícka telocvičná jednota, Sokol, Živena a mnohé iné. Najmä 20. roky minulého storočia charakterizuje vysoká divadelná aktivita. V 30. rokoch boli zase populárne spevohry a už v nasledujúcich rokoch vznikla pestrá paleta spolkov a združení. Zároveň v tom čase pribudol vo Vrútkach nový kultúrny stánok – Katolícky kultúrny dom. Až divadelná činnosť po roku 1950 sa musela prispôsobiť novým spoločenským podmienkam. Repertoár hier sa aktualizoval v duchu doby. Napriek tomu zostávala divadelná činnosť vo Vrútkach naozaj vysoká. Zásluhu na tom mali skúsení režiséri Koloman Slafkovský alebo Ján Pavlík.

O ochotníckych hercov nebola núdza a organizačne a finančne pomáhala železnica. V tomto období takisto vznikla myšlienka organizovať tzv. Záborského večery, teda divadelné, literárne a hudobné podujatia. Predstavenia sa odohrávali v evanjelickom zborovom dome. Ďalšou výraznou zmenou vo vrútockom divadelníctve bol rok 1989. Politicko-spoločenské zmeny ovplyvnili aj kultúru v tomto meste. Už uplynulé desaťročia pred „osemdesiatym deviatym“ boli pomerne pasívne v oblasti ochotníckej divadelnej činnosti. Tento trend sa nemohol výrazne zmeniť ani v 90. rokoch, pretože útlm ochotníctva bol všeobecný. Zásluhu na tom mal aj výrazný vplyv televízie.

Turčania v dejinách: Vrútocké divadelníctvo by nemalo upadnúť do zabudnutia

Vrútocké divadlo naďalej fungovalo pod názvom Spolok katolíckeho kultúrneho domu. Jeho program bol jasný: postaviť kultúrny dom, rozširovať slovenskú kultúru, prednášať, rozvíjať spev, hudbu, hrávať divadlo. Pokiaľ ide o známe mená, s divadelnou činnosťou vo Vrútkach sú úzko spojení herci takých zvučných mien, ako Oľga Országhová-Borodáčová či František Zvarík. Spomenúť treba aj bábkara Viliama Stražana alebo dirigenta Emila Zibolena. Pozrime sa na záver na vrútocké divadelníctvo aj v číslach. Zaznamenaných bolo 389 hier, pričom najhranejší bol jednoznačne Ferko Urbánek. Niektoré z hier boli hrané opakovane, to znamená, že sumárny počet všetkých premiér za 80 rokov vrútockého divadelníctva bol obdivuhodných 455.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Vrútocké ochotnícke divadlo 1918 – 1998 (Ján Pavlík, Stanislav Pavlík), foto: YouTube

The post Turčania v dejinách: Vrútocké divadelníctvo by nemalo upadnúť do zabudnutia appeared first on Turčania.sk.

]]>
Lekáreň v Kláštore pod Znievom bola európskou raritou https://www.turcania.sk/lekaren-klastor-pod-znievom/ Tue, 02 Jan 2018 10:27:11 +0000 https://www.turcania.sk/?p=7603 Fytoterapii, čiže liečbe rastlinami, sa venuje stále väčšia a väčšia pozornosť aj v súčasnosti. Je neodmysliteľnou súčasťou alternatívnej medicíny na celom svete a inak to nie je ani v Turci… Pôvod liečby rastlinami nájdeme v dávnej minulosti ľudstva, keďže ľudia sa odjakživa bránili proti rôznym chorobám, bolestiam či smrti práve tým, čo poskytovala príroda. V Európe je známe, že liečivé […]

The post Lekáreň v Kláštore pod Znievom bola európskou raritou appeared first on Turčania.sk.

]]>
Fytoterapii, čiže liečbe rastlinami, sa venuje stále väčšia a väčšia pozornosť aj v súčasnosti. Je neodmysliteľnou súčasťou alternatívnej medicíny na celom svete a inak to nie je ani v Turci…

Pôvod liečby rastlinami nájdeme v dávnej minulosti ľudstva, keďže ľudia sa odjakživa bránili proti rôznym chorobám, bolestiam či smrti práve tým, čo poskytovala príroda. V Európe je známe, že liečivé rastliny prikázal pestovať už Karol Veľký. Pokiaľ ide o naše územie, záujem o liečbu rastlinami sa výrazne zintenzívnil po druhej svetovej vojne. U mnohých rastlín sa začali overovať ich obsahové látky a organizoval sa zber liečivých rastlín. Šlo o akýsi protipól rozmáhajúcich sa chemoterapeutík. V dnešnej dobe sa opäť ľudia vo veľkej miere navracajú k prírodnej liečbe, namiesto tej chemickej.

V rámci turčianskej kotliny, ale aj celého Slovenska, bol významným centrom pestovania liečivých rastlín Kláštor pod Znievom. Stal sa ním už v časoch Znievskeho hradu, kedy rehoľníci vyrábala liečivé oleje a prášky. Už v 16. storočí bola známa rehoľná lekáreň pri kolégiu v Kláštore pod Znievom. Šlo o jedinečnú botanickú záhradu liečivých rastlín a európsku raritu. Zrušená bola v roku 1599, keď ju presťahovali do Trnavy. Poddaní v Kláštore pod Znievom začali lieky vyrábať sami, pomocou tzv. pálených kotlíkov, kde destilovali lieky z bylín. Nešlo vtedy len o lieky pre ľudí, ale aj pre dobytok, na prevenciu proti chorobám a ochranu proti čarodejníctvu.

Lekáreň v Kláštore pod Znievom bola európskou raritou

V 19. storočí, keď sa Kláštor pod Znievom stal významným strediskom vzdelanosti, k čomu prispelo založenie prvého slovenského rímskokatolíckeho gymnázia, žil a pôsobil tu Dr. Imrich Matej Korauš. Narodil sa v neďalekej Valči, bol lekárom v Budapešti a okrem toho, že v Kláštore pôsobil aj gymnaziálny profesor, vykonával aj lekársku prax. Koncom 19. storočia zasiahla takmer celé Uhorsko cholera. Ochorelo skoro 450 tisíc ľudí, z nich zomrela približne polovica. Tragický priebeh mala táto choroba aj v Kláštore pod Znievom, trvala takmer dva mesiace, ale práve vďaka doktorovi Koraušovi sa ju podarilo dostať pod kontrolu. Za jeho úspešný boj s cholerou mu Ministerstvo školstva v Budapešti poslalo ďakovný list. A nakoľko bol aj literárne činný, vydal prácu s názvom Príspevok k otázke a príčiny cholery.

Význam Imricha Mateja Korauša pre Kláštor pod Znievom dokazuje aj fakt, že tu založil spolok vzájomnej pomoci, ktorý sa stal predchodcom Červeného kríža. Napísal učebnicu biológie a telovedy, v ktorej radil používať prírodné liečebné prostriedky, predovšetkým cesnak, valerianu lekársku, borievky a ďalšie. Za nasledovníka Dr. Korauša dnes môžeme v Turci považovať Pavla Mazúra, rodáka z Kláštora pod Znievom, ktorý sa intenzívne venuje ľudovému liečiteľstvu, špeciálne fytoterapii. Vďaka spoločnosti, ktorú založil, rozšíril na celom Slovensku pestovanie viac než tridsať druhov semien a sadeníc liečivých rastlín.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Kláštor pod Znievom – Dôveryhodné miesto (ŠPORT PRESS, 1999), foto:  Wikipedia

The post Lekáreň v Kláštore pod Znievom bola európskou raritou appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Ako vyrástol Martin do podoby, ktorú poznáme dnes https://www.turcania.sk/ako-vyrastol-martin-podoby-ktoru-pozname-dnes/ Sun, 31 Dec 2017 12:01:45 +0000 https://www.turcania.sk/?p=7591 Máloktorý Martinčan sa dnes zamýšľa nad tým, akú podobu malo toto mesto pred niekoľkými desaťročiami alebo v jeho úplných počiatkoch. Nás to však predsa len zaujímalo… Pre ilustráciu, v roku 1848 sa v Martine nachádzalo len 172 domov, ale na začiatku 20. storočia sa ich počet zvýšil na takmer 450. Výstavbu domov v meste ale ohrozovali časté požiare. Jeden z […]

The post Turčania v dejinách: Ako vyrástol Martin do podoby, ktorú poznáme dnes appeared first on Turčania.sk.

]]>
Máloktorý Martinčan sa dnes zamýšľa nad tým, akú podobu malo toto mesto pred niekoľkými desaťročiami alebo v jeho úplných počiatkoch. Nás to však predsa len zaujímalo…

Pre ilustráciu, v roku 1848 sa v Martine nachádzalo len 172 domov, ale na začiatku 20. storočia sa ich počet zvýšil na takmer 450. Výstavbu domov v meste ale ohrozovali časté požiare. Jeden z najničivejších vypukol v septembri 1904, kedy do základov zhorelo pätnásť domov aj s okolitými budovami. Požiare často vznikali aj po údere blesku. O čosi viac šťastia mali obyvatelia Jahodník, kde až tak často nehorelo, hoci väčšina domov mala šindľovú strechu. Výbava hasičského spolku v tom čase predstavovala pár vedier, hákov, sekier a jednu vozovú striekačku. Ďalšou živelnou pohromou boli povodne. Pre zmenu najviac postihovali práve Jahodníky a hornú časť Martina.

Turčania v dejinách: Ako vyrástol Martin do podoby, ktorú poznáme dnes

Jedným z prvých stavebných úkonov v Martine bolo vydláždenie ulice pri tzv. veľkom hostinci v dĺžke 450 metrov. Polovicu nákladov hradili majitelia domov. Krátko na to bol vypísaný konkurz na stavbu cesty na železničnú stanicu, stavebné práce sa začali v roku 1901. Začali sa intenzívne opravovať chodníky, na ich financovaní sa opäť spolupodieľali majitelia okolitých domov. V tom čase už v Martine fungoval poštový úrad aj telegrafná stanica. Ak sa vrátime k podobe martinských domov, väčšina z nich bola kamenná a tehlová, niektoré hlinené či drevené. Strecha bola šindľová, veľmi ojedinele škridľová a plechová, no našlo sa aj pár domov so strechou zo slamy.

V Jahodníkoch bývalo veľa robotníkov zamestnaných v Martine, čo výrazne prispelo k nárastu bytov. Zaujímavosťou je, že v polovici 19. storočia slúžili na verejné osvetlenie len dve pouličné lampy pri župnom dome. Pri dnešnom vysvietenom Martine, najmä vo vianočnom období, si to už nedokážeme ani predstaviť. Cesty boli štrkové, no v štrku bolo aj veľa zeme, a tak boli, hlavne v daždivom počasí, výrazne blatisté. Pre Martinčanov bol významný rok 1905, ktorý priniesol výstavbu verejného vodovodu a kanalizácie. Túto výstavbu hradil štát, no mesto financovalo stavebné projekty a plány. Zároveň zodpovedalo za dostatok furmanov a robotníkov.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Z minulosti a prítomnosti Turca 6 (Osveta, 1983), foto: Wikipedia

The post Turčania v dejinách: Ako vyrástol Martin do podoby, ktorú poznáme dnes appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Kláštor pod Znievom – dedina s charakterom mesta https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-klastor-pod-znievom/ Fri, 29 Dec 2017 11:38:46 +0000 https://www.turcania.sk/?p=7468 Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Kláštor pod Znievom. Kláštor pod Znievom – to nie je len prvé katolícke gymnázium s vyučovacím […]

The post Turčania v dejinách: Kláštor pod Znievom – dedina s charakterom mesta appeared first on Turčania.sk.

]]>
Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Kláštor pod Znievom.

Kláštor pod Znievom – to nie je len prvé katolícke gymnázium s vyučovacím jazykom slovenským alebo jeden z najstarších kostolov ranogotického slohu na Slovensku. Ak sa vrátime na úplný počiatok, rozhodujúcim činiteľom pri vzniku Kláštora pod Znievom bola cesta vedúca z Turca popod Diel do Nitry. Táto cesta umožňovala prenikanie obyvateľstva z oboch strán. V roku 1243 sa po prvýkrát spomína Turčiansky hrad (dnes Znievsky) a pod ním postupne vznikla osada s názvom Kláštor. Z histórie Znievskeho hradu sa dozvedáme, že jeho vybudovaním poveril kráľ Belo IV. svojho oddaného veľmoža Andreja Ivanku. Dôvodom boli obavy z ničivého vpádu Tatárov. Hrad sa tak mal postarať o bezpečné prístrešie pre obyvateľov celého Turca. Hrad bol vďaka kráľovej starostlivosti a svedomitosti Andreja Ivanku opevnený a vybudovaný všetkým potrebným na poskytnutie bezpečia. Turčania však nakoniec nemuseli hľadať ochranu v jeho mohutných múroch, lebo žiadne nebezpečenstvo napokon nehrozilo.

Turčania v dejinách: Kláštor pod Znievom – dedina s charakterom mesta

Turčiansky, čiže Znievsky hrad, bol prvým a najstarším hradom na území Turca. Očakávalo sa, že sa preto stane sídlom župnej správy v Turci, no takáto úloha mu nepripadla. Bolo to jeho neprístupnosťou na vysokom skalnatom výbežku a tiež tým, že v čase vzniku Turčianskej stolice už stál aj Sklabinský aj Blatnický hrad. Tie mali, samozrejme, výhodnejšiu polohu na tento účel. Znievsky hrad bol aj naďalej kráľovským, no postrádal významnejšiu úlohu. Vystriedalo sa v ňom viacero majiteľov, ale tí ho vlastnili len krátky čas. Množstvo významných stavieb svedčí o bohatej náboženskej histórii Kláštora pod Znievom. Reč je o vzniku farského kostola sv. Mikuláša, kostola sv. Kríža či kaplnky blahoslavenej Margity. Kalvária v Kláštore bola zároveň významným pútnickým miestom.

Hoci Kláštor pod Znievom mal vo svojom vývine istý mestský charakter, nikdy nebol mestom v pravom slova zmysle. Túto obec môžeme zároveň považovať za tzv. kolísku olejkárstva, najmä vďaka rastlinnému bohatstvu okolia. Stalo sa teda dôležitou zložkou zamestnania miestneho obyvateľstva, predovšetkým vďaka jezuitom, ktorí tu pôsobili. Užitočné to bolo hlavne v čase, keď neexistovali nemocnice, bol nedostatok lekárov a cestovanie chorých bolo príliš zložité. Olejkári mali zároveň veľkú dôveru ľudu. Činnosť, ako aj produkty olejkárov, nie veľmi „voňali“ lekárom či chirurgom, preto vzniklo nariadenie proti ich činnosti, v polovici 18. storočia. Zadržaný mal byť každý Slovák, predávajúci oleje. Tí však zákaz nerešpektovali a kupčili naďalej.

V minulosti patrili Kláštoru pod Znievom aj Lazany, Valča a Vrícko. Už na začiatku 19. storočia mal Kláštor viac než 1500 obyvateľov. Kláštor pod Znievom mal za sebou už 600 rokov svojej histórie, keď vstúpil na javisko národných dejín. Žilo tu totiž národne uvedomelé slovenské pokolenie. Od znievskych vysokoškolákov takisto vzišla myšlienka na založenie gymnázia v Kláštore. Vzniklo v roku 1869. Ale to už je samostatná kapitola v živote Kláštora pod Znievom…

ZDROJ: Ivana Tatárová, Kláštor pod Znievom –Dôveryhodné miesto (1999), foto: Wikipedia

The post Turčania v dejinách: Kláštor pod Znievom – dedina s charakterom mesta appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Turček – obec, ešte v minulom storočí odsúdená na zánik https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-turcek/ Thu, 28 Dec 2017 07:21:49 +0000 https://www.turcania.sk/?p=7457 Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Turček. V južnej časti Turčianskej kotliny, hlboko v Kremnických vrchoch, sa kedysi rozprestierali obce Dolný a […]

The post Turčania v dejinách: Turček – obec, ešte v minulom storočí odsúdená na zánik appeared first on Turčania.sk.

]]>
Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Turček.

V južnej časti Turčianskej kotliny, hlboko v Kremnických vrchoch, sa kedysi rozprestierali obce Dolný a Horný Turček, dnes spojené do jednej obce. V listinách sa po prvý raz spomína Dolný Turček v roku 1371. A práve cez jeho chotár v tom čase prechádzala hlavná komunikačná spojnica Zvolen – Turiec. Toto územie bolo však významné vo viacerých smeroch – boli tu najbohatšie lesné komplexy, ktoré využívala Kremnica na prevádzku baní, hút a mincovne. Ako to už býva, práve toto „bohatstvo“, v podobe ihličnatých lesov, bolo predmetom dlhoročných sporov medzi Kremničanmi a turčianskymi zemanmi. Tí spor potiahli až na kráľovský súd. V roku 1533 si Kremnica pripísala na konto úspešný obchod – kúpila totiž Hornú Štubňu, ako aj Dolný a Horný Turček.

V polovici 17. storočia vlastnili obyvatelia oboch Turčekov obydlia, hospodárske objekty, záhrady, ornú pôdu aj lúky. Pracovali v kremnických baniach a hutách. Keďže sa však obe obce nachádzali v horách, ich pôdu buď zaplavovalo v daždivom počasí alebo vlastnili neúrodnú pôdu. Vypestovať teda mohli jedine pšenicu, jačmeň a ovos. Ani ich lúky neboli zvlášť kvalitné, na druhej strane, čo nebolo v tom čase v Turci samozrejmosťou, obyvatelia Turčeka sa mohli slobodne sťahovať. Za zmienku stojí aj fakt, že väčšina obyvateľov Dolného aj Horného Turčeka bola nemeckej národnosti. Koncom 19. storočia tu došlo k vyvlastňovaniu pozemkov kvôli výstavbe železničnej trate. So vznikom trate vzrástol aj záujem o podnikanie v Turčeku, bola tu založená napríklad parná píla, ktorá mala na začiatku vyše 200, postupne až vyše 300 zamestnancov.

Turčania v dejinách: Turček – obec, ešte v minulom storočí odsúdená na zánik

Postupne sa Turček rozrástol o poštový úrad, materskú školu, štátnu ľudovú školu, knižnicu aj dobrovoľný hasičský zbor. V ňom bol povinný slúžiť každý muž vo veku 20 až 40 rokov. Začiatkom 20. storočia bol v Hornom Turčeku založený mužský spevokol, neskôr aj športový klub či včelársky spolok. Dolný aj Horný Turček zároveň naplno žil divadelným ochotníctvom. Zaujímavosťou, hoci nie dvakrát príjemnou, bola istá výtržnosť z decembra 1943. Na ukončenie roka sa konala pobožnosť, ktorú mal odbaviť kaplán Edmund Warhold. Obyvatelia oboch Turčekov ho netrpezlivo očakávali o 17:00, nedostavil sa však načas, pretože ho zavolali k umierajúcej žene na posledné pomazanie. Meškanie kaplána využil istý študent strednej školy Hitlerschule a začal pred zhromaždenými asi dvesto ľuďmi prednášať nacistickú demagógiu. Jeho reč vyvolala veľké pohoršenie, ktoré vyústilo do študentovho vyhodenia z kostola. Na druhý deň odišiel do Nemecka a keďže sa už viac na Slovensku nezdržoval, nemohol byť ani potrestaný.

V roku 1945 žiadala Kremnica o pripojenie hornoturčianskych obcí ku kremnickému okresu, čo zdôvodňovali tým, že obidva Turčeky sú od Kremnice vzdialené len 8 kilometrov, zatiaľ čo od Martina až 42. Kremnica tiež argumentovala, že prevažnú časť svojho majetku má práve v obciach Dolný a Horný Turček, Sklené a Horná Štubňa. Zoznam povojnových ťažkostí tým ale nekončí. Väčšina karpatských Nemcov, ktorí sa vrátili z nútenej evakuácie na Slovensko, museli opustiť republiku. Z oboch Turčekov tak muselo odísť až 1236 obyvateľov. Do ich domov boli vzápätí presídlení obyvatelia zo Slovenska alebo presídlenci z Rumunska, Maďarska či Poľska. Prisťahovaní Maďari a Rumuni ohrozovali bezpečnosť a najmä v nočných hodinách chodili po obci ozbrojení. Vznikla tu preto milícia, ktorá dohliadala na bezpečnosť a ochranu majetku evakuovaných nemeckých obyvateľov, čoskoro však bola aj zrušená.
Ako sme spomenuli na úvod, v roku 1951 bol Horný a Dolný Turček zlúčený do jednej obce s názvom, ktorý nesie dodnes – Turček. V roku 2001 tu bolo sčítaných 716 obyvateľov, z toho vyše 600 Slovákov. A na záver si dovolíme citovať súčasnú starostku Turčeka, Oľgu Wagnerovú: „Všetko na našej zemi je krásne, sú do nej zapustené naše korene a my sme tu na to, aby sme tie korene chránili, opatrovali, starali sa o ne, aby nevyschol pramienok, ba naopak, aby v ňom voda bola vždy perlivá, čistá, živá.“

ZDROJ: Ivana Tatárová, Turček (FOMI, 2010), foto: Wikipedia

The post Turčania v dejinách: Turček – obec, ešte v minulom storočí odsúdená na zánik appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Netypické, ale zato pozoruhodné stavby v Turci https://www.turcania.sk/pozoruhodne-stavby-v-turci/ Wed, 27 Dec 2017 10:43:52 +0000 https://www.turcania.sk/?p=7448 O tom, že niektoré obce v našej turčianskej záhradke považujeme za nemecké od dávnych čias, dobre vieme. Ale prečo je to vlastne tak? Ako sa sem dostali kolonisti z nemeckých krajín a ako ovplyvnili život v Turci? V prvej polovici 14. storočia prichádza na juh Turca poľnohospodárske a banícke obyvateľstvo. Kým osadníci zaoberajúci sa poľnohospodárstvom zaberali najmä úrodnejšie kotliny, baníci […]

The post Turčania v dejinách: Netypické, ale zato pozoruhodné stavby v Turci appeared first on Turčania.sk.

]]>
O tom, že niektoré obce v našej turčianskej záhradke považujeme za nemecké od dávnych čias, dobre vieme. Ale prečo je to vlastne tak? Ako sa sem dostali kolonisti z nemeckých krajín a ako ovplyvnili život v Turci?

V prvej polovici 14. storočia prichádza na juh Turca poľnohospodárske a banícke obyvateľstvo. Kým osadníci zaoberajúci sa poľnohospodárstvom zaberali najmä úrodnejšie kotliny, baníci osídľovali stredné a vyššie položené lokality. A práve v tomto období prišiel na naše územie silný prúd kolonistov z nemeckých krajín. Zaoberali sa predovšetkým baníctvom a hutníctvom. Príchod cudzích kolonistov tak výrazne posilnil turčianske obyvateľstvo. V banskom podnikaní sa uplatňovalo najmä bavorské, alpské a saské etnikum.

Sídelná forma bývalých nemeckých obcí mala určitý vplyv na vývoj domu a samotný spôsob bývania. Tie najstaršie domy boli jednoposchodové zrubové a pri ich výstavbe sa používalo jedľové a smrekové drevo. Drevo sa pripravovalo v zimných mesiacoch, aby nemalo miazgu. Zrubové domy sa stavali na rovnom, prípadne mierne členitom teréne a nemali pivnicu. Typickým reprezentantom nemeckého domu bola usadlosť z Horného Turčeka. Rodina vlastnila a užívala tento dom až do jeho predaja Slovenskému národnému múzeu – Etnografickému múzeu v Martine. Následne bol dom rozobraný a prevezený do Múzea slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch.

Turčania v dejinách: Netypické, ale zato pozoruhodné stavby v Turci

Usadlosť pozostáva z poschodového obytného domu a hospodárskych budov – maštale a humna. Dom bol postavený na kamennej podmurovke, vnútorné steny omazané hlinou a tie vonkajšie vápnom. Strecha bola pokrytá šindľom, krov mal hambálkovú konštrukciu (princíp trojuholníkových rámov – pozn. red.). Vstupným priestorom domu bol priechodný pitvor, nazývaný ako Flur alebo Vorzimmer. Oproti dverám z ulice sa nachádzali dvere do dvora. Popredné miesto však mala veľká izba, ktorá plnila funkciu spoločenskej miestnosti. Schádzala sa tu rodina, stolovalo sa tu, ale nevarilo ani nespávalo. Táto izba bola, narozdiel od ostatných, priestranná, svetlá, mala vybielené steny a drevenú podlahu. V rohu miestnosti sa nachádzala masívna pec na pečenie chleba, koláčov a na vykurovanie. Vedľa pece bývali lavice bez operadla, ktoré slúžili na sedenie, ale aj na odkladanie vecí a sušenie.

Súčasťou takéhoto nemeckého domu býval aj spomínaný pitvor. Jeho súčasťou bola skriňa na potraviny (Špajkastn), truhla na múku (Mehlstock), lavička s nádobami na pitnú vodu či košíky na zemiaky. Nachádzala sa tu však aj tzv. čierna kuchyňa s otvoreným ohniskom, kde sa pripravovalo jedlo, čomu zodpovedalo aj jej vybavenie – jednoduchý stôl a lavica, na stenách povešané hrnce a náradie. Existovala ale aj tzv. čistá kuchyňa so sporákom z tehál a rúrou na pečenie. Nebolo ničím výnimočným, že v týchto nemeckých domoch bývalo viacero generácií naraz – niekedy 20 až 30 osôb. Ak si chcete na vlastné oči prezrieť tento druh stavby a možno aj pocítiť kúsok atmosféry z čias našich predkov, zájdite do Múzea slovenskej dediny v Martine. Privíta vás pre Turiec netypická, no rozhodne pozoruhodná architektúra.

Zdroj: Ivana Tatárová,  Turček (FOMI, 2010), footo: Richard Kafka

The post Turčania v dejinách: Netypické, ale zato pozoruhodné stavby v Turci appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Kláštor pod Znievom ako centrum národného života v Turci https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-klastor-pod-znievom-ako-centrum-narodneho-zivota-v-turci/ Mon, 25 Dec 2017 10:50:29 +0000 https://www.turcania.sk/?p=7431 Za svojich „päť minút slávy“ vďačí turčianska obec Kláštor pod Znievom založeniu jedného z troch prvých slovenských gymnázií na Slovensku. Vzniklo vďaka slovenským vlastencom, a to v čase tvrdej maďarizácie, v roku 1869. Rímskokatolícke slovenské gymnázium v Kláštore pod Znievom bolo životaschopné v každom ohľade. Bolo zabezpečené po hmotnej stránke a na jeho čele stál riaditeľ Martin Čulen. Počet žiakov […]

The post Turčania v dejinách: Kláštor pod Znievom ako centrum národného života v Turci appeared first on Turčania.sk.

]]>
Za svojich „päť minút slávy“ vďačí turčianska obec Kláštor pod Znievom založeniu jedného z troch prvých slovenských gymnázií na Slovensku. Vzniklo vďaka slovenským vlastencom, a to v čase tvrdej maďarizácie, v roku 1869.

Rímskokatolícke slovenské gymnázium v Kláštore pod Znievom bolo životaschopné v každom ohľade. Bolo zabezpečené po hmotnej stránke a na jeho čele stál riaditeľ Martin Čulen. Počet žiakov vzrastal z roka na rok, tí sem prichádzali zo všetkých slovenských krajov. Ústav bol naklonený aj chudobným žiakom, umožňoval im štúdium rovnako ako tým bohatým. Žiaci dostávali dennú stravu buď zadarmo alebo len za malý poplatok. Vyhliadky na zachovanie znievskeho gymnázia boli teda skutočne dobré a nebol žiadny dôvod na obavy o jeho ďalšie fungovanie. Pre obec ako takú mal tento ústav obrovský význam. Nešlo ani tak o hmotnú stránku ako o jeho mravnú, kultúrnu a spoločenskú hodnotu. Spolu s gymnáziom prišlo do Kláštora niekoľko profesorov, ktorí významne ovplyvnili vývin obce. Patril medzi nich predovšetkým už spomínaný riaditeľ ústavu Martin Čulen. Práve on výrazne zasahoval do života mestečka. Za zmienku však rozhodne stojí aj mladý profesor Jaroslav Samuel Zachej, ktorý sa tu napokon aj oženil.

Turčania v dejinách: Kláštor pod Znievom ako centrum národného života v Turci

Nielen ako človek národného charakteru, no tiež ako lekár, sa tešil výraznej úcte v Kláštore Matej Korauš, takisto člen profesorského zboru. Zásluhou šovinistických maďarských kruhov sa o týchto, aj mnohých iných, významných profesoroch hovorilo ako o zúrivých panslávoch. To však len vystupňovalo národné sebavedomie mestečka. Lenže, ako to už býva, rímskokatolícke slovenské gymnázium nemohlo mať iný osud než bol osud národa, ktorému malo slúžiť. A osud slovenského národa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 už dobre poznáme zo školských učebníc. V zmysle ideológie uhorského štátu nič také ako slovenský národ jednoducho neexistovalo.

Koniec znievskeho gymnázia možno označiť za skutočne tragický. Grünwald, podžupan zvolenskej stolice, začal sústredený útok na slovenské gymnáziá ako hniezda nebezpečného panslavizmu. Zároveň vyzýval vládne kruhy, aby proti nim zakročili so všetkou rozhodnosťou. Čoskoro bolo zatvorené gymnázium v Revúcej, a tak bolo každému Slovákovi jasné, aký osud čaká to znievske. Patronát bol odhodlaný chrániť ho zubami-nechtami, až do posledného okamihu. Keď na začiatku školského roka, v septembri 1874, riaditeľ Martin Čulen oznámil, že gymnázium je oficiálne zatvorené, žiaci doslova so slzami v očiach opúšťali Kláštor pod Znievom. Mimochodom, v tom roku malo nastúpiť minimálne dvesto žiakov, zatiaľ čo v prvom roku sa ich prihlásilo 73. Matej Korauš, aby tento moment zvečnil, dal sa so skupinou žiakov ešte naposledy odfotografovať. Zväčšená kópia tejto vzácnej fotografie visí v kancelárii riaditeľstva v novej budove gymnázia.

Znievske gymnázium tak padlo za obeť nenásytnému šovinizmu. Najväčšou ranou to bolo pre chudobných študentov, ktorí už nemohli pokračovať v štúdiu na inej škole. O krátky čas padla aj Matica slovenská. Maďarizačné zámery uhorskej vlády, po tomto kroku nenašli v Kláštore pod Znievom úrodnú pôdu. Národné povedomie obyvateľov sa totiž vyvinulo a upevnilo oveľa skôr než prišiel nápor maďarizácie. Kláštorčania zostávali verní svojmu slovenskému pôvodu. Dokazuje to aj veľmi živá činnosť divadelných ochotníkov, ktorá tu má mimoriadne starú tradíciu s dobre vybaveným javiskom. Najväčší úspech vždy zožali hry Ferka Urbánka. Za zmienku určite stojí aj fakt, že v Kláštore pod Znievom študoval aj samotný Jozef Gregor Tajovský. Kláštorčania sú tak dodnes hrdí na svoju výraznú slovenskosť, ktorú si posúvali z pokolenia na pokolenie.

Zdroj: Ivana Tatárová, Kláštor pod Znievom – Dôveryhodné miesto (1999), foto: mapio.net

The post Turčania v dejinách: Kláštor pod Znievom ako centrum národného života v Turci appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Dnes tričko a džínsy, kedysi mentieka, lajblík a krpce https://www.turcania.sk/turciansky-ludovy-odev/ Sat, 23 Dec 2017 17:57:29 +0000 https://www.turcania.sk/?p=7415 Mali ste to šťastie, že vám starí či prastarí rodičia ukázali ich zachovalý ľudový odev? Alebo ho s menšími či väčšími obmenami nosia dodnes? Tak potom vám zrejme nie sú úplne cudzie pojmy, ako halena, oplecko, tacľa alebo zápona… Turčiansky ľudový odev bol viac-menej jednotný v celom regióne. Mal jednoduchý strih aj farebnosť, nebol prezdobený a honosný ako odevy v […]

The post Turčania v dejinách: Dnes tričko a džínsy, kedysi mentieka, lajblík a krpce appeared first on Turčania.sk.

]]>
Mali ste to šťastie, že vám starí či prastarí rodičia ukázali ich zachovalý ľudový odev? Alebo ho s menšími či väčšími obmenami nosia dodnes? Tak potom vám zrejme nie sú úplne cudzie pojmy, ako halena, oplecko, tacľa alebo zápona…

Turčiansky ľudový odev bol viac-menej jednotný v celom regióne. Mal jednoduchý strih aj farebnosť, nebol prezdobený a honosný ako odevy v iných oblastiach Slovenska. Obyvatelia Turca boli zároveň medzi prvými Slovákmi, ktorí prestali nosiť ľudový odev. Už v 18. storočí, keď prichádzali olejkári zo sveta domov, mali oblečený mestský dobový odev. Poďme sa však bližšie pozrieť na jednotlivé kusy oblečenia. Mužský odev tvorila ľanová košeľa so širokými rukávmi, súkenné nohavice s čiernym šnurovaním a vesta z jemnejšieho súkna. U bohatších sa nosievala aj tzv. mentieka (vrchný kabát po kolená alebo členky – pozn. red.) s filigránovými sponami alebo gombíkmi, klobúk, v zime baranica. Na nohách nosili krpce, na sviatok čižmy. Spomedzi turčianskych obcí sa mužský ľudový odev najdlhšie zachoval v Šútove a Krpeľanoch, teda v dedinách susediacich s Oravou a Liptovom.

Turčania v dejinách: Dnes tričko a džínsy, kedysi mentieka, lajblík a krpce

Ženský ľudový odev bol, podobne ako ten mužský, pomerne striedmy. Takisto prevzal niektoré mestské prvky a zachoval sa až do konca 19. storočia. Na spodnú košeľu si ženy obliekali tzv. oplecko (vrchný diel bez rukávov – pozn. red.) z tenkého bieleho plátna, to sviatočné bolo ušité z jemných etamínov. Oplecko sa preväzovalo jednou alebo viacerými sukňami a vrchnou sukňou, dlhou po členky. Vrchná sukňa bola širšia a skladaná a šila sa z modrotlače, kartúnu či vlnených látok. Okolo spodného okraja sa našívali dva-tri pásy z inofarebnej látky. Na sukňu sa uväzovala zástera – tzv. zápona, čierna, bez vzoru. Na slávnostné príležitosti a pre mladé dievčatá bola zápona bielej farby a z tenkého plátna. Okraje bývali vyšité do zúbkov. Ak sa vrátime k oplecku, prekrížila sa naň trojuholníková jemne vyšívaná šatka. Navrch patril živôtik z brokátu rôznych farieb alebo z kvetovaného atlasu. Mal hlboký štvorcový výstrih, lemovaný stuhou. Vpredu sa živôtik, nazývaný aj lajblík, zapínal na strieborné filigránové spony alebo gombíky. Zhotovoval ich mošovský zlatník František Francisci.

Mladé ženy si zvykli zapletať vlasy do vrkočov a na konce uväzovali široké stuhy. Ženy nosili na hlave čepiec. Obuvou, podobne ako u mužov, boli krpce, na sviatok čižmy a v zime kapce. Za pozornosť určite stoja aj turčianske výšivky, a to aj napriek tomu, že boli nenápadné, skromné, pripomínali jemnú a ľahkú kresbu rokokového ornamentu. Na ich výrobu sa využívalo dierkovanie, zúbkovanie či plné vyšívanie. Pestovanie ľanu a konopí bolo známe aj v Turci. Tu sa však plátno využívalo o čosi menej než v iných regiónoch, pretože ho veľmi skoro nahradili iné materiály, kupované v obchodoch. Z ľanu sa tkali plachty, posteľné prikrývky, obrusy, ženské košele, menej už mužské. Konopné plátno sa zase využívalo na vrecia.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Kláštor pod Znievom – Dôveryhodné miesto (ŠPORT PRESS, 1999), foto: Jana Kubisová

The post Turčania v dejinách: Dnes tričko a džínsy, kedysi mentieka, lajblík a krpce appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Bystrička – miesto, ktoré si obľúbil prezident Masaryk https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-bystricka/ Tue, 05 Dec 2017 08:19:47 +0000 https://www.turcania.sk/?p=7054 Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Bystrička. „Prekrásna je poloha obce, ktorou preteká nezvyčajnou rýchlosťou potôčik, podľa ktorého dostala osada pomenovanie“, napísal […]

The post Turčania v dejinách: Bystrička – miesto, ktoré si obľúbil prezident Masaryk appeared first on Turčania.sk.

]]>
Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Bystrička.

„Prekrásna je poloha obce, ktorou preteká nezvyčajnou rýchlosťou potôčik, podľa ktorého dostala osada pomenovanie“, napísal kedysi dávno Matej Bel. A na mysli mal, samozrejme, Bystričku. V listinách sa po prvý raz objavila v roku 1258, no najstaršie osídlenie dnešnej Bystričky je archeologicky doložené v 9.-10. storočí. Ako aj v iných turčianskych obciach, aj tu platilo, že obyvatelia sa nemohli voľne sťahovať, nakoľko boli tzv. úrečitými poddanými. To už však hovoríme o konci 18. storočia, kedy najväčšia časť obce patrila Imrichovi Révaiovi. Zaujímavosťou je, že Bystrička mala, narozdiel od zvyšku Turčianskej stolice, najvyšší počet remeselníkov. Za zmienku určite stojí črievičkár, mäsiari, mlynári, ale aj olejkári.

Turčania v dejinách: Bystrička – miesto, ktoré si obľúbil prezident Masaryk

Už na konci 18. storočia stála v obci evanjelická ľudová škola, dovtedy deti z Bystričky navštevovali školu v Turčianskom Petre. V tom čase patrila Bystrička medzi stredné obce Turca, pokiaľ ide o počet obyvateľov, ale aj rozlohu chotára. Výrazne to poznačilo aj vysťahovalectvo do Ameriky. Ani v Bystričke nechýbala obecná knižnica, dobrovoľný hasičský zbor, nočný strážnik, ale aj obecná pôrodná asistentka. Spojitosť medzi Bystričkou a prezidentom prvej ČSR Tomášom G. Masarykom je známa každému Turčanovi. V decembri 1918 mu bolo udelené čestné občianstvo tejto obce. Hmotne podporil mnohých obyvateľov Bystričky, on sám tu mal svoj príbytok, ktorý zvykol navštevovať v sprievode dcéry Alice.

Mimoriadne nešťastné obdobie pre Bystričku nastalo okolo roku 1934 a trvalo najbližšie štyri roky. Za ten čas postihol obyvateľov čierny kašeľ, týfus, povodeň aj požiar po údere blesku do humna. V roku 1939 bol v Bystričke založený Archeologický ústav, ktorý sídlil v bývalej vile rodiny Masarykovej. Členovia tohto ústavu sa venovali prieskumu a výskumu miestnej lokality Hrádok, ale aj iných miest v Turci. Neskôr bol však ústav premiestnený do Nitry. Za významné návštevy obce považujú obyvatelia Bystričky, okrem T.G. Masaryka a jeho dcéry Alice, návštevu prezidenta Eduarda Beneša a neskôr aj Václava Havla.

Športuchtiví obyvatelia Bystričky sa už v polovici 20. storočia mohli realizovať na futbalovom aj hokejovom ihrisku, neskôr aj na lyžiarskom vleku. Obec vyšla v ústrety aj rodinám, keď sa rozhodla vybudovať jasle pre deti zamestnaných matiek, nesmela chýbať ani materská či základná škola a dokonca aj pobočka základnej umeleckej školy. O kultúrne vyžitie v Bystričke sa zase pričinil vznik kina, no najmä divadla s názvom Turčan. Ten naštudoval širokú škálu hier, od Urbánka, cez Čechova až po Moliéra. A spomenúť treba aj folklórny súbor Hrádok, ktorý sa už nie raz predstavil na Turčianskych folklórnych slávnostiach. V roku 1985 bol natočený dokumentárny film 40 slobodných rokov Bystričky. Najlepšie však je zavítať do tejto obce osobne, poprechádzať sa staršími aj novšími ulicami a presvedčiť sa o čare miesta, ktoré tak miloval sám T.G. Masaryk.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Bystrička (Richard Lacko), foto: Wikipedia 

The post Turčania v dejinách: Bystrička – miesto, ktoré si obľúbil prezident Masaryk appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Prvá lopta žabokreckých futbalistov nebola veľmi guľatá, ale zato nafukovacia https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-zabokreky/ Mon, 20 Nov 2017 16:44:07 +0000 https://www.turcania.sk/?p=6720 Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Žabokreky. Žabokreky sa prvýkrát písomne spomínajú v roku 1282, aj keď, pochopiteľne, ich história je oveľa […]

The post Turčania v dejinách: Prvá lopta žabokreckých futbalistov nebola veľmi guľatá, ale zato nafukovacia appeared first on Turčania.sk.

]]>
Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Žabokreky.

Žabokreky sa prvýkrát písomne spomínajú v roku 1282, aj keď, pochopiteľne, ich história je oveľa staršia. V tom čase sa o Žabokrekoch hovorí ako o Zabakreku a dnešný názov nesie od roku 1920. Aj táto obec sa pridala do zoznamu turčianskych majetkov rodu Révaiovcov, hoci Juštovci sa zubami-nechtami snažili vytlačiť ich zo Žabokriek. Koncom 16. storočia sa im dokonca podarilo násilne zabrať révaiovské diely v Žabokrekoch aj Necpaloch. Po dlhotrvajúcich sporoch však predsa len oba rody našli spoločnú reč a došlo k dohode. Väčšinu obyvateľov Žabokriek tvorili sedliaci. Drevo na stavbu obydlí a na kúrenie dostávali od Juštovcov z necpalských hôr. Tí im dovolili zbierať len vyvalené stromy.

Turčania v dejinách: Prvá lopta žabokreckých futbalistov nebola veľmi guľatá, ale zato nafukovacia

Už v polovici 18. storočia sa mohli Žabokrečania pýšiť vlastnou poštou, ktorá síce nesídlila priamo v obci, ale v usadlosti patriacej Žabokrekom. S tým je spojené aj isté prvenstvo tejto obce, konkrétne zavedenie predznámkových poštových pečiatok. Žabokreky teda mali vôbec prvú poštovú pečiatku v Turci. Jedným z najbežnejších remesiel tu bolo kováčstvo, ale aj olejkárstvo. Ani Žabokreky neobišli ničivé požiare a jeden taký, zrejme z neopatrnosti, založila istá Katarína Hulejová. Vyhorela vtedy takmer celá obec. Katarína následne ušla do susednej Belej, no skrývala sa aj v Ružomberku či Banskej Štiavnici. Tento jej únik však nebol dvakrát šťastný, pretože ju nakoniec predsa len našli a uväznili na Sklabinskom hrade.

Žabokreky zo začiatku patrili skôr k menším obciam v Turci, nemali dokonca ani vlastné lesy, vlastnili len spoločnú horu spolu s Necpalčanmi a Košťancami. Ak sme už spomenuli žabokrecké remeslá, nesmieme zabudnúť ani na tzv. valchovňu. Bola to činnosť, ktorou sa docielilo splstenie utkanej tkaniny na súkno. Ako by sa len Žabokrečanom zišiel vlastný dobrovoľný hasičský zbor, keď spomínaná Katarína spôsobila zničenie obce! K založeniu tohto zboru však došlo až na konci 19. storočia. Spustilo to však pozitívnu lavínu rozvoja Žabokriek, čo dokazuje aj vznik ochotníckeho divadla a obecnej knižnice. Finančné problémy v obci ale brzdili rozvoj školstva. Začiatkom 20. storočia tu bola len jednotriedna ľudová škola.

Nepriaznivá finančná situácia v Žabokrekoch však nemala žiadny vplyv na športové aktivity obyvateľov. Vzniklo tu futbalové mužstvo, ktoré spočiatku hrávalo len so susednými obcami. Istý Ľudovít Feja ako 17-ročný remenársky učeň ušil v roku 1930 prvú koženú futbalovú loptu, ktorá, podľa jeho slov, nebola úplne guľatá. Mala však už vo vnútri vzduchom nafukovanú dušu, čiže bola, prirodzene, lepšia než handrové lopty, prípadne lopty z pančuchy naplnenej pilinami. Áno, presne tak totiž vyzerali futbalové začiatky v obci. Za zmienku stojí aj zaujímavosť o lístkoch na predaj obuvi. Každý obyvateľ mal nárok na pár novej obuvi ročne, ako aj na kožené alebo dvoje gumených podrážok.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Žabokreky (Obec Žabokreky), foto: zabokreky.sk 

The post Turčania v dejinách: Prvá lopta žabokreckých futbalistov nebola veľmi guľatá, ale zato nafukovacia appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Valčan získal titul rytiera za výstavbu kostolov priamo od pápeža https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-valcan/ Sun, 19 Nov 2017 08:29:15 +0000 https://www.turcania.sk/?p=6679 Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Valča. Prvá písomná zmienka o Valči pochádza z roku 1252 a za najpozoruhodnejšie pamiatky v obci […]

The post Turčania v dejinách: Valčan získal titul rytiera za výstavbu kostolov priamo od pápeža appeared first on Turčania.sk.

]]>
Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Valča.

Prvá písomná zmienka o Valči pochádza z roku 1252 a za najpozoruhodnejšie pamiatky v obci sa dá považovať rímskokatolícky kostol zo 14. storočia, kaštieľ z polovice 19. storočia alebo olejkárske domy. Olejkárov bolo vo Valči naozaj viac než dosť, avšak len do doby, než začali húfne odchádzať do východnej Európy a na Balkán. Nechýbali tu ale ani konopné záhrady, panský mlyn či píla. Ak sa vrátime k spomínanému rímskokatolíckemu kostolu, Valčania bývali a stále sú najviac hrdí na sochu Madony, datovanú do prvých desaťročí. Valčania z USA dokonca poslali začiatkom 20. storočia financie na zakúpenie hudobných nástrojov pre kostolnú dychovú hudbu a na obraz Ukrižovania.

Turčania v dejinách: Valčan získal titul rytiera za výstavbu kostolov priamo od pápeža

Nesmieme však zabudnúť ani na významných valčianskych rodákov. Patrí medzi nich autor detskej poézie a rozprávok Ján Andel. Jeho knižky Klásky či Kytička radosti prešli detskými rukami asi väčšiny z nás. Spomenúť treba aj spoluzakladateľa Muzeálnej slovenskej spoločnosti Imricha Mateja Korauša. Zanechal po sebe množstvo slovenských učebníc biológie a anatómie. V Kláštore pod Znievom založil prvý spolok prvej pomoci na Slovensku. Keď sa v roku 1869 vo Valči narodil Stanislav Zachar, mlynárov syn, určite nikto ani len netušil, že o necelých 60 rokov neskôr mu pápež Pius XI. udelí titul rytiera. A za čo? Nuž, za výstavbu kostolov a za prácu v cirkevnej oblasti. Medzi jeho najvýznamnejšie staviteľské diela patrí druhá budova Matice slovenskej v Martine.

Už v roku 1876 tunajší učiteľ vyzval na zriadenie hasičského spolku, čo Valčania nadšene privítali. Zhruba o storočie neskôr sa však valčianski hasiči začali potýkať s problémom zastaranej požiarnej techniky. Poradili si šikovne – motorovú striekačku získali od nemeckej armády výmenou za kravu, teľa a dve ošípané. Valča – to rozhodne nie je len lyžiarske stredisko Snowland. Sú to najmä významní rodáci, ktorí robili obci dobré meno po celom svete. Sú to však aj šikovní a zruční remeselníci, ktorí obec budovali vlastnými rukami a pre ktorých bola tvrdá práca a nezištná pomoc samozrejmosťou. A sú to aj prvé nesmelé začiatky valčianskych futbalistov, ktorí hrali len vtedy, keď si kúpili loptu a na pasienkoch, z ktorých boli vyháňaní. Valča – to sú aj skromné podmienky, v ktorých začínali svoju činnosť kulturisti pod vedením Svetozára Pavlíka. A práve tí to dotiahli až na tituly majstrov Európy a sveta. Celé generácie obyvateľov Valče, či už to boli rodáci alebo prisťahovaní, vytvorili hodnoty, na ktoré je táto turčianska obec právom hrdá.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Valča (Jaroslav Kozák, Richard Lacko, 2002), foto: houseplanet.sk 

The post Turčania v dejinách: Valčan získal titul rytiera za výstavbu kostolov priamo od pápeža appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Malá Vieska bývala skromná, ale zato významná samostatná obec https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-mala-vieska/ Fri, 17 Nov 2017 08:54:48 +0000 https://www.turcania.sk/?p=6641 Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili Malú Viesku – kedysi urbársku obec. Dnes poznáme Malú Viesku ako jednu z obcí tvoriacich mestskú aglomeráciu […]

The post Turčania v dejinách: Malá Vieska bývala skromná, ale zato významná samostatná obec appeared first on Turčania.sk.

]]>
Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili Malú Viesku – kedysi urbársku obec.

Dnes poznáme Malú Viesku ako jednu z obcí tvoriacich mestskú aglomeráciu Turčianske Teplice. A je to už prirodzený údel mestských častí – vždy sú akosi na periférii, v pozadí, spomenuté len okrajovo. Menej sa o nich hovorí, píše, menej sa o nich vie. Preto sme sa rozhodli nahliadnuť práve sem – do kedysi samostatnej Malej Viesky, pozoruhodnej pre svoju bohatú minulosť. Jej dnešná podoba, pochopiteľne, prešla dlhým historickým vývojom. Napriek tomu ide o jednu z najmladších turčianskych obcí. Pravdepodobný prvý údaj o nej sa datuje do roku 1340, iní historici hovoria dokonca o roku 1414. Majiteľom Malej Viesky v tom čase bol Blatnický hrad.

O nejaké to storočie neskôr, za panovania Révaiovcov v Turci, boli sedliacke usadlosti v Malej Vieske často obývané služobníctvom rôznych vznešených hostí termálnych kúpeľov. A ak hovoríme o vznešených návštevníkoch, treba spomenúť cisára Zigmunda alebo cisára Maximiliána Habsburského. Na návštevnosť kúpeľov bolo najbohatšie 17. storočie. Vysoká uhorská šľachta sa tu liečila z rôznych neduhov, no bežné bývali aj politické stretnutia. A ako sme už spomenuli, hostia prichádzali vždy obklopení množstvom služobníctva. Zaujímavosťou, nad ktorou sa už dnes dá len pousmiať, je bitka manželky komorného grófa s grófkou Pongráciovou. Že o muža? Kdeže! O dve izby v prvom murovanom liečebnom dome.

Turčania v dejinách: Malá Vieska bývala skromná, ale zato významná samostatná obec

Vráťme sa však späť do Malej Viesky. Pozoruhodným prvkom tejto časti Turčianskych Teplíc je zvonica z roku 1822, postavená svojpomocne. Osadené tu boli štyri zvony, ručne ťahané. Všetky štyri zvonili len na výročné cirkevné sviatky, ale ohlasoval sa nimi aj požiar, búrky alebo víchrice. Koncom 20. storočia bola zvonica nadstavená, dnes je vyššia o tri metre. Z pôvodného guľatého tvaru sa stal ihlanový, vymenila sa kopula aj krov strechy, zo štyroch zvonov sú už len dva. Najväčším zvonom sa ohlasuje úmrtie muža, druhý zvoní pri úmrtí ženy. Počas pohrebného obradu zvonia oba súčasne. A ako každá turčianska obec, aj Malá Vieska mala svoje zvyklosti a tradície. Napríklad, keď gazda prvýkrát vyháňal dobytok z maštale na pašu, lieskovým prútím ho vyšibal, aby bolo stádo zdravé a aby ho zlo obchádzalo.

V Malej Vieske nechýbala obecná škola, knižnica, ani ochotnícke divadlo či dobrovoľný hasičský zbor. Ako v iných obciach, aj tu sa o bezpečnosť počas noci staral obecný hlásnik. Významným rodákom z Malej Viesky je výtvarník Mikuláš Galanda. A keď je reč o Malej Vieske, musíme spomenúť aj potok Žarnovica, ktorý túto obec oddeľoval od susedných obcí. S vtedajšími Štubnianskymi Teplicami sa Malá Vieska spojila v roku 1949 a v roku 1971, spolu s ďalšími obcami, vytvorili mestskú aglomeráciu Turčianske Teplice. Ako je teda vidieť, Vieska nie je len názov turčianskoteplického termálneho kúpaliska. Je to zároveň mestská časť, kedysi samostatná obec s bohatou históriou. A že sa o nej málo vie, to nie je dôsledok chudobného života, ale povestnej skromnosti Maloviešťanov, ktorú podedili po svojich predkoch.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Malá Vieska (Margita Nižňanská, 2006), foto: zilina-gallery.sk

The post Turčania v dejinách: Malá Vieska bývala skromná, ale zato významná samostatná obec appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Mäso na stole bolo pre starých Turčanov doslova sviatkom https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-maso/ Sun, 12 Nov 2017 11:36:19 +0000 https://www.turcania.sk/?p=6529 Mäso je odpradávna súčasťou stravy a inak to nebolo ani v Turci. V dnešnej dobe je konzumácia mäsa vecou vnútorného presvedčenia, kedysi však bolo podstatné, z akej vrstvy človek pochádzal. Pozrite sa s nami na to, aké miesto malo mäso v turčianskych jedálnych lístkoch v minulosti. Vo feudálnych rodinách bolo mäso každodenným a samozrejmým jedlom tak, ako samozrejmou bola aj […]

The post Turčania v dejinách: Mäso na stole bolo pre starých Turčanov doslova sviatkom appeared first on Turčania.sk.

]]>
Mäso je odpradávna súčasťou stravy a inak to nebolo ani v Turci. V dnešnej dobe je konzumácia mäsa vecou vnútorného presvedčenia, kedysi však bolo podstatné, z akej vrstvy človek pochádzal. Pozrite sa s nami na to, aké miesto malo mäso v turčianskych jedálnych lístkoch v minulosti.

Vo feudálnych rodinách bolo mäso každodenným a samozrejmým jedlom tak, ako samozrejmou bola aj poľovačka na rôznu divinu. Táto záľuba hradných pánov spestrovala každodenný život inak unudených feudálov. Na stole im často rozvoniaval pečený jeleň, srnec alebo diviak, ako príloha k mäsu pánom vždy dobre poslúžilo kvalitné víno. A ak práve nebolo ideálne počasie či dostatočná chuť na poľovačku, vždy bol k dispozícii horár, ktorý ulovil presne to, čo si panstvo želalo. Toto všetko bolo realitou aj u Révaiovcov, vtedy panujúcich na Sklabinskom hrade, ktorí si s obľubou a často dopriali pečenú laň či daniela.

Príprava mäsa v bohatých turčianskych sídlach bola skutočne pestrá a okázalá. Medzi chudobnejšími Turčanmi však panoval presný opak – konzumácia mäsa tu bola obmedzená na pár výnimočných sviatkov v roku. Keď mali vidiecki mládenci veľké šťastie, podarilo sa im uloviť bažanta, prípadne iné divožijúce vtáctvo. Ešte na začiatku 20. storočia sa v Turci najčastejšie jedla baranina a jahňacina. Chov oviec zaviedli v našom kraji Révaiovci, najviac sa ich páslo v Blatnici, na Bystričke alebo v Necpaloch. Najväčší záujem o jahniatka bol v Turci hlavne pred Veľkou Nocou.

Choval sa tu však aj hovädzí dobytok, hlavne na mlieko, no dôležitý bol aj ako ťažná sila. Neskôr sa v Turci rozšíril aj chov ošípaných a skoro po každom dvore pobehovala hydina. Z nej domáci využívali najmä vajcia a perie. Rozšírený bol aj chov kôz, tie však chovali skôr chudobnejší Turčania. Obyvatelia Folkušovej boli mimoriadne úspešní v love zajacov, ale na turčianskom stole mali svoje miesto aj ryby. Za zmienku stojí takmer päťkilový pstruh, ktorého ulovili dvaja Ďanovčania v roku 1810, a to v blatnickom potoku. Sušené aj údené ryby bývali súčasťou vianočnej kapustnice v katolíckych domácnostiach, po druhej svetovej vojne sa už bežne kupovali kapre. Mäso si Turčania zvykli nasoliť a vyúdiť, týkalo sa to predovšetkým baraniny. A keď už je reč o mäse a jeho príprave v minulosti, prinášame vám aj jeden tradičný turčiansky recept. Ak teda nie ste vegán či vegetarián, pripravte si pečené teľacie kolienko.

Turčania v dejinách: Mäso na stole bolo pre starých Turčanov doslova sviatkom

1kg teľacieho kolienka
Soľ, voda (vývar)
50g masla

Teľacie kolienko dobre umyjeme, osolíme, položíme do pekáča, obložíme maslom, podlejeme trochou vody alebo vývarom z mäsovej polievky, prikryjeme a vložíme do zohriatej rúry, v ktorej ho asi 30 minút pečieme zakryté. Potom ho odokryjeme a občas polievame šťavou z výpeku. Po upečení vyberieme a oddelíme mäso od kosti. Dobrú chuť!

ZDROJ: Ivana Tatárová, Z turčianskej kuchyne (Zora Mintalová-Zubercová, Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2007), foto: Wikipedia

The post Turčania v dejinách: Mäso na stole bolo pre starých Turčanov doslova sviatkom appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: V Hornej Štubni sa nakrúcal známy slovenský historický film https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-v-hornej-stubni/ Fri, 10 Nov 2017 06:35:41 +0000 https://www.turcania.sk/?p=6508 Vedeli ste, že v Hornej Štubni nakrúcal film slávny režisér Martin Ťapák? Reč je o historickom filme s názvom Deň, ktorý neumrie a odohrával sa na trati Horná Štubňa – Uľanka. Dej filmu poukazuje na to, akú dôležitú pomoc počas Slovenského národného povstania poskytol pancierový vlak zhotovený zvolenskými železničiarmi. Horná Štubňa a jej okolie bolo teda plné filmárov, no vo […]

The post Turčania v dejinách: V Hornej Štubni sa nakrúcal známy slovenský historický film appeared first on Turčania.sk.

]]>
Vedeli ste, že v Hornej Štubni nakrúcal film slávny režisér Martin Ťapák? Reč je o historickom filme s názvom Deň, ktorý neumrie a odohrával sa na trati Horná Štubňa – Uľanka.

Dej filmu poukazuje na to, akú dôležitú pomoc počas Slovenského národného povstania poskytol pancierový vlak zhotovený zvolenskými železničiarmi. Horná Štubňa a jej okolie bolo teda plné filmárov, no vo filme si zahrali aj samotní Hornoštubňania. Martin Ťapák totiž potreboval pre istú scénu sedemsto až osemsto občanov. A tak v jeden slnečný októbrový deň roku 1973 narukovala celá obec – starí aj mladí – k banskobystrickej železnici. Hornoštubňania sa tejto úlohy zhostili naozaj zodpovedne a profesionálne, to však môžete posúdiť aj sami, ak si film pozriete. Dodnes sa v tejto obci spomína na deň, kedy si domáci mohli vychutnať svojich päť minút slávy.

Natáčania sa však, okrem filmového štábu, nezúčastnili len Hornoštubňania, ale aj obyvatelia susednej Dolnej Štubne. Keďže scéna sa mala odohrať za skorého rána, no počasie bolo, ako naschvál, pekné a slnečné, trpezlivo čakali na správny moment až do súmraku. Štubňania prispôsobili nakrúcaniu aj svoje oblečenie tak, aby bolo čo najviac autentické. Vyzbrojili sa batohmi, kuframi a vozíkmi a vhodnú kulisu dotvárali aj domáce zvieratá, ktoré si priviedli so sebou. Nič netušiaci okoloidúci len ohromene sledovali toto divadlo, dotvorené prevrátenými a obhorenými autami. Vieme si živo predstaviť, ako sa v ten večer v Hornej aj Dolnej Štubni zaspávalo – s myšlienkou, koho bude vo filme vidno a na ako dlho sa zjaví v zábere.

Turčania v dejinách: V Hornej Štubni sa nakrúcal známy slovenský historický film

Filmári po skončení natáčania spomenutý vlak darovali mestu Zvolen, ako ďakovné gesto. Pozrieť si ho môžete vo Višnovského parku vedľa železničnej stanice vo Zvolene. Scenár k filmu Deň, ktorý neumrie napísal Ivan Bukovčan a hudbu zložil známy Svetozár Stračina. V hlavných úlohách sa predstavili úžasní slovenskí herci Štefan Kvietik, Radoslav Brzobohatý, Emília Vášáryová, Viera Strnisková, Dušan Tarageľ a mnohí ďalší. Mimochodom, vedeli ste, že práve Emília Vašáryová sa v Hornej Štubni aj narodila? Dodnes sa do svojej rodnej obce rada vracia. Hornoštubňania si svoju slávnu rodáčku vážia o to viac, že je vždy milá, pokorná a prvá, kto sa prihovorí. Ak teda ešte nemáte plány na dnešný večer, náš tip je jednoznačný – film Deň, ktorý neumrie.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Horná Štubňa (Oľga Šándorová, Ľudovít Frindt, 1990), foto: fdb.cz 

The post Turčania v dejinách: V Hornej Štubni sa nakrúcal známy slovenský historický film appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Révaiovci by sa zrejme v nominácii na Zamestnávateľa roka neobjavili https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-sklabina/ Mon, 06 Nov 2017 07:03:04 +0000 https://www.turcania.sk/?p=6406 Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Sklabiňa. Sklabiňa je po prvýkrát listinne doložená v roku 1242, jej osídlenie sa datuje do veľkomoravského […]

The post Turčania v dejinách: Révaiovci by sa zrejme v nominácii na Zamestnávateľa roka neobjavili appeared first on Turčania.sk.

]]>
Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili obec Sklabiňa.

Sklabiňa je po prvýkrát listinne doložená v roku 1242, jej osídlenie sa datuje do veľkomoravského obdobia. Názov obce je odvodený od staroslovanského slova skel – skala. V čase feudalizmu bol osud Sklabine úzko spojený so Sklabinským hradom a jeho majiteľmi. Do 18. storočia obec nazývali Sklabinkou. Obyvatelia tejto obce sa vo veľkom zaoberali olejkárstvom a chovom hovädzieho dobytka a oviec. Malé sklabinské hospodárstva, úzke pásy polí a nie práve najúrodnejšia pôda boli príčinou, že niektorí obyvatelia hľadali prácu v remesle a lesoch.

Turčania v dejinách: Révaiovci by sa zrejme v nominácii na Zamestnávateľa roka neobjavili

Keď sa povie Sklabiňa, väčšina ľudí si v prvom rade predstaví Sklabinský hrad. Poďme sa teda poprechádzať pomedzi jeho múry. Na mieste, kde dnes stojí Sklabinský hrad, sa kedysi nachádzal slovanský drevený hrad, zničený dobýjaním Maďarmi. Sklabinský hrad sa prvýkrát spomína v roku 1309 a jeho, ako aj výstavbou Blatnického hradu, sa uzavrela sieť hradov v Turci. Hrad vznikol na dôležitej komunikačnej tepne, prechádzajúcej predhorím Veľkej Fatry. Bol zároveň sídlom samostatnej Turčianskej stolice. Celé 14. storočie bol Sklabinský hrad vo vlastníctve uhorských panovníkov. Pánom Sklabine a turčianskym županom bol Andrej Balický a po jeho smrti prebrali úlohu kastelánov hradu Balického synovia.

Koncom 15. storočia pripadlo panovanie na Sklabinskom hrade synovi Mateja Korvína Jánovi, po ňom sa tejto úlohy ujal Ján Zápoľský. Hrad, ako vidieť, si ako horúci zemiak prehadzovali jeho majitelia až do nástupu silného rodu Révaiovcov. Tí sa veľmi rýchlo prispôsobili turčianskemu prostrediu. V polovici 16. storočia patril Révaiovcom, okrem Sklabinského hradu, aj Martin, Turany, Kľačany, Šútovo, Ratkovo, Priekopa, Diaková, Štiavnička, Mošovce… Nuž, rýchlejšie by sme vymenovali obce, ktoré v tom čase nevlastnili. Sklabinský hrad začiatkom 15. storočia vyhorel a po jeho oprave, na konci rovnakého storočia, ho postihol ten istý osud znova.

Architektonicky najhodnotnejším objektom hradu je bývalá hradná veža. Interiérovým stvárnením sa dokonca radí medzi najcennejšie hradné stavby na Slovensku. Ani nám sa z nej nechce odísť, práve naopak. Veža mala kombinovanú funkciu, teda obrannú aj sakrálnu. V jej prízemí bola miestnosť pre posádku a horné dve podlažia tvoril priestor neskorogotickej kaplnky. Zrútením klenby kaplnky v roku 1800 však hrad stratil svoju architektonicky najcennejšiu časť. A čo Sklabinčania? Väčšina z nich sa živila prácou a službou na hrade. Na pohode im nepridali ani neustále spory medzi Révaiovcami samotnými, najvýraznejší bol ten medzi Imrichom a Danielom. Ich záľuba v konfliktoch sa samozrejme dotýkala aj susedov, najviac zemanov z Dolného Jasena.

Ak by sme očakávali od bohatého a významného „zamestnávateľa“ Révaia nejaké tie benefity, boli by sme na veľkom omyle. Prax bola dokonca taká, že napríklad počas svadby zemepána museli obyvatelia obce odovzdávať „stravné dary“ do kuchyne. V prípade, že zemepán počas vojny upadol do zajatia alebo do väzenia a bolo ho potrebné vykúpiť, túto sumu podľa starého zvyku boli povinní dať poddaní. Nuž, Révaiovcov by sme zrejme na Zamestnávateľa roka nenominovali. Minimálne do zrušenia poddanstva v roku 1848.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Sklabiňa (Richard Lacko, 1992), foto: Wikipedia 

The post Turčania v dejinách: Révaiovci by sa zrejme v nominácii na Zamestnávateľa roka neobjavili appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Turčianske Teplice – to nie sú len kúpele, ale aj jedinečnosť mestských častí https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-turcianske-teplice/ Fri, 03 Nov 2017 14:00:46 +0000 https://www.turcania.sk/?p=6325 Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili mesto Turčianske Teplice. Turčianske Teplice sú administratívnym, kultúrnym a spoločenským centrom horného Turca aj sídlom okresu. Ak […]

The post Turčania v dejinách: Turčianske Teplice – to nie sú len kúpele, ale aj jedinečnosť mestských častí appeared first on Turčania.sk.

]]>
Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili mesto Turčianske Teplice.

Turčianske Teplice sú administratívnym, kultúrnym a spoločenským centrom horného Turca aj sídlom okresu. Ak sa povie Turčianske Teplice, každý si hneď predstaví známe termálne kúpele, s čím, samozrejme, súvisí aj názov mesta. Tento názov sa však v dejinách viackrát menil, kým získal dnešnú podobu. Súčasťou Turčianskych Teplíc sú aj mestské časti Vieska, Diviaky, Dolná Štubňa a Turčiansky Michal so Zorkovcami. Pôvodná dedina Vieska sa hrdí zvonicou zo začiatku 19. storočia. Zaujímavosťou Dolnej Štubne je jeden z najstarších mlynov v Turci a fakt, že na prelome 15. a 16. storočia mala významnú úlohu ako jediná mýtnica v Turci na prevoz medi, olova, textilu aj živých rýb. Diviaky boli pôvodne kuriálnou obcou, teda ich obyvatelia platili len niektoré z daní, no nemali žiadneho richtára. Turčiansky Michal je zase pozoruhodný tým, že má najstaršiu architektonickú pamiatku v hornom Turci, a to kostol sv. Michala z roku 1264.

Turčianske Teplice strážia vrchy Tlstá, Ostrá a Drienok, ako aj obľúbená Žarnovická dolina, plná strmých brál, hlbokých dolín či hustej zelene. Samozrejmosťou sú aj potoky s kaskádami aj menšími vodopádmi. Tzv. zdravými pľúcami Turčianskych Teplíc je kúpeľný park, po ktorom denne prejdú kroky desiatok návštevníkov. Dnešnú podobu mesta poznáme alebo môžeme poznať – stačí na to jediná prechádzka. Málokto však vie, že prvou stavbou na území Turčianskych Teplíc bol drevený mlyn z polovice 15. storočia. Za pozornosť stojí aj vzácna návšteva mesta – cisára a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského, ktorý bol zároveň prvým kúpeľným hosťom. Ako to už býva, chýr o teplých prameňoch sa postupne šíril ďalej.

Turčianske Teplice – to nie sú len kúpele, ale aj jedinečnosť mestských častí

Napriek tomu, že kúpele boli skutočne známe a navštevované, začiatkom 19. storočia mali len trinásť domov so stovkou obyvateľov. Ako každé mesto či obec v Turci, aj Turčianske Teplice majú svojich slávnych rodákov. Za jedného z nich sa považuje výtvarník Mikuláš Galanda, ktorého rodný dom je sprístupnený aj dnes. Tento významný maliar, grafik a ilustrátor odišiel z tohto sveta veľmi mladý. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine spolu s manželkou Máriou, ktorá ho prežila o 50 rokov. Za zmienku stojí aj pomník pod Bôrom, ktorý Tepličanom pripomína hrôzy druhej svetovej vojny. Prejdime však k príjemnejším veciam a poďme sa zohriať do turčianskoteplických kúpeľov. Teplota minerálnych vôd je 37 až 45 stupňov a materský prameň vyviera z hĺbky viac než 63 metrov.

Je toho mimoriadne veľa, čo by sa dalo a malo o Turčianskych Tepliciach spomenúť. Z celej škály toho, čo je o tomto kúpeľnom meste viac či menej známe, ale zaujal našu pozornosť význam jednej z mestských častí. Dnes väčšina Turčanov vníma teplickú časť Turčiansky Michal ako prechodnú obec medzi Mošovcami a Teplicami. V minulosti však mali byť Michalčania na čo hrdí. Okrem najstaršieho kostola v hornom Turci, tu stála kúria rodu Náriovcov, ale žili tu aj iné významné zemianske rody. Turčiansky Michal mal vlastný mlyn, pílu, kolársku dielňu a dokonca aj pivovar. Nechýbala tu škola, do ktorej dochádzali deti aj z okolitých dedín a mestských častí. Nuž a na záver snáď len jedno odporúčanie od nás – ak sa rozhodnete navštíviť a bližšie spoznať mesto Turčianske Teplice, nezabudnite ani na okolité mestské časti či obce. Každá stojí za to.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Turčianske Teplice včera a dnes (Neografia), foto: booking.com 

The post Turčania v dejinách: Turčianske Teplice – to nie sú len kúpele, ale aj jedinečnosť mestských častí appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Slovenské Pravno bolo plné kvalitných čižmárov aj úspešných divadelníkov https://www.turcania.sk/slovenske-pravno/ Thu, 02 Nov 2017 06:58:41 +0000 https://www.turcania.sk/?p=6312 Slovenské Pravno je pozoruhodná obec. Ľudia, ktorí v nej dnes žijú alebo tí, ktorí cez Pravno (aj deň čo deň) dochádzajú za prácou, možno ani nevedia, v čom kedysi vynikali obyvatelia tejto turčianskej obce. Veľmi dobrú povesť mávali pravnianski čižmári. Vyrábali kvalitné čižmy a pracovnú obuv na objednávku, najmä však na jarmočný trh. Našli sa aj takí, ktorí vyrábali ľahšiu […]

The post Turčania v dejinách: Slovenské Pravno bolo plné kvalitných čižmárov aj úspešných divadelníkov appeared first on Turčania.sk.

]]>
Slovenské Pravno je pozoruhodná obec. Ľudia, ktorí v nej dnes žijú alebo tí, ktorí cez Pravno (aj deň čo deň) dochádzajú za prácou, možno ani nevedia, v čom kedysi vynikali obyvatelia tejto turčianskej obce.

Veľmi dobrú povesť mávali pravnianski čižmári. Vyrábali kvalitné čižmy a pracovnú obuv na objednávku, najmä však na jarmočný trh. Našli sa aj takí, ktorí vyrábali ľahšiu mužskú a ženskú obuv, z hry ich ale úplne vyradila Baťova veľkovýroba. Povestné však neboli len pravnianske čižmy, ale aj hrnce. Akonáhle vznikla železnica medzi Vrútkami a Kremnicou, Slovenské Pravno zostalo na okraji a nepovšimnuté. To malo, samozrejme, nepriaznivý vplyv na rozvoj (vtedy) mestečka. Značne upadol počet obyvateľov – tí sa húfne presúvali za prácou do priemyselných stredísk Slovenska, mnohí dokonca až do USA. Prejsť sedemkilometrovú cestu k najbližšej železnici v Malom Čepčíne bolo pre tých, ktorí zostali, utrpením.

Slovenské Pravno bolo plné kvalitných čižmárov aj úspešných divadelníkov

Pravňania však neboli známi len ako čižmári a hrnčiari. Svoju povesť mali aj furmani, ktorí vozili výrobky čižmárov a hrnčiarov na jarmoky. Pravňania, s výnimkou niekoľkých úradníkov, učiteľov či farárov, mali len základné vzdelanie zo šesťročnej školy. Vyššie vzdelanie však mnohým nahrádzali bohaté skúsenosti, ktoré získali ako učni alebo tovariši. Obyvatelia Slovenského Pravna boli medzi sebou mimoriadne prajní. Prejavovalo sa to nielen pri sobášoch, kedy sa do rodiny nosili naturálne dary, od mlieka, cez tvaroh, až po lekvár. Táto ich spolupatričnosť bola viditeľná aj v prípade chorôb alebo škody na statku či požiari – vtedy bolo samozrejmosťou pomôcť rodine drevom či povozom.

Za zmienku rozhodne stojí aj pobyt známeho mošovského rodáka Jána Kollára v Slovenskom Pravne práve v čase, keď začal písať svoju najslávnejšiu Slávy dceru. Nepobudol tu síce dlho, bol len na návšteve u bratranca, takisto Jána, no Slovenské Pravno doteraz jeho pobyt hrdo spomína. Pravňania boli nadšení aj pre divadelné ochotníctvo, no nedostatok vhodných priestorov aj rekvizít, bol pre nich neželanou brzdou. Napriek tomu dokázali zvíťaziť na prehliadke divadelných ochotníckych krúžkov v Martine, konkrétne s hrou Pánik. Všeobecne sa dá hovoriť o ich pestrom repertoári – hrali takmer všetko, od veselohier, cez drámy, až po operety. Taký je však aj život – občas veselohra, inokedy dráma. A svoje o tom vedia určite aj Pravňania.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Slovenské Pravno a okolie (Obecný úrad v Slovenskom Pravne, 1993), foto: Wikipedia 

The post Turčania v dejinách: Slovenské Pravno bolo plné kvalitných čižmárov aj úspešných divadelníkov appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: O sebavedomých Turancoch a o tom, ako prišli o vzácnu výzdobu kostola https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-turany/ Wed, 01 Nov 2017 13:09:16 +0000 https://www.turcania.sk/?p=6267 Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili mesto Turany. Turany ležia v dolnej časti Turčianskej kotliny a preteká nimi horský potok Studenec. Turany sa […]

The post Turčania v dejinách: O sebavedomých Turancoch a o tom, ako prišli o vzácnu výzdobu kostola appeared first on Turčania.sk.

]]>
Nie je žiadnou novinkou, a už vôbec nie prekvapivou, že Turiec je mimoriadne príťažlivý pre tých, ktorí v ňom žijú, ale aj pre turistov a návštevníkov. Preto sme sa rozhodli pozrieť sa bližšie na zúbok niektorým výnimočným miestam nášho regiónu. Dnes sme navštívili mesto Turany.

Turany ležia v dolnej časti Turčianskej kotliny a preteká nimi horský potok Studenec. Turany sa stali mestom len nedávno, zato rozhodne patrili k najstarším turčianskym osadám. Veľký význam pre Turany mal najmä drevársky priemysel, no Turanci vynikali aj klobučníckym remeslom. Nechýbal tu Révaiovcami založený kameňolom, ale ani tehelňa na výrobu pálenej tehly. Po druhej svetovej vojne pracovala väčšina občanov Turian v miestnej Drevine. Blízkosť rieky Váh podnietila Turany k výstavbe vodného kanála, keďže množstvo vody v rieke bolo postrachom pre domácich. Mnohí obyvatelia sa však museli zriecť svojich domov a pozemkov, pretože práve cez ne bol kanál vybudovaný.

Turčania v dejinách Turany

Štát poskytol konkrétnu sumu na vybudovanie nových domov pre tzv. presídlencov. Tým, že si postavili v novom prostredí pekné domy s kúpeľňami a niektorí už aj s garážami, rozmohla sa stavebná horúčka. Aj ostatní Turanci sa teda snažili zbaviť starých, menej pohodlných domov. Takto vznikali v obci stále nové a nové štvrte a ulice. Hovoríme o období okolo roku 1955. Vráťme sa ale späť na začiatok vzniku Turian. Hoci boli už v roku 1397 povýšené na kráľovské mesto, nepostavili sa tu v tom čase žiadne významnejšie umelecké pamiatky. Turany sa totiž stali mestečkom podliehajúcim sklabinskému panstvu, a to jeho rozvoj značne brzdilo.

Najvzácnejšou a najkrajšou staviteľskou pamiatkou Turian je starý rímsko-katolícky gotický kostol zo začiatku 14. storočia. Kostol bol pôvodne pokrytý šindľom a jeho vnútro obohacovali staré fresky, zničené neopatrnosťou farára pri oprave kostola. Áno, znie to skutočne absurdne, ale kňaz, v snahe zmodernizovať kostol, nariadil odstránenie vnútra až po kamenné murivo. Tento osud však našťastie nepostihol vzácny gotický oltár sv. Kataríny, ktorý kostolu daroval biskup a jeho patrón Révai. Dovezený bol údajne na plti po Váhu. Za pozornosť stojí aj turiansky evanjelický kostol z roku 1786, ktorý však, nakoľko bol postavený na zlej močaristej pôde, začínal veľmi skoro podliehať skaze. Prispeli k tomu aj mnohé povodne, následkom čoho sa voda v kostole držala aj niekoľko dní. Začiatkom 20. storočia bol teda evanjelický kostol v Turanoch postavený nanovo.

Významnou stavbou bola aj židovská synagóga alebo kaštieľ Ujhelyiovcov. Ak však spomíname pozoruhodné turianske stavby, nemôžeme zabudnúť ani na obyvateľov. Za zmienku stojí napríklad ich odev. Hoci pôvodný kroj v Turanoch, podobne ako v celom Turci, pomerne rýchlo zanikol, predsa len sa zachovali jeho časti. Ženský kroj bol pomerne jednoduchý. Pozostával zo skladanej tmavej sukne a zástery zdobenej čipkami. Mužský kroj bol dvojaký. Na prácu nosili úzke nohavice z bieleho súkna a doma ušité krpce. V nedeľu a sviatok sa ale Turanci nahodili do čiernych vyleštených čižiem, bielej košele so širokými rukávmi a modrých úzkych nohavíc. Na košeli nesmela chýbať vesta s veľkými striebornými gombíkmi. Modrý kroj z tenkého súkna bol špecifický pre Turancov a je možné pripísať to ich meštianskemu sebavedomiu.

ZDROJ: Ivana Tatárová, 700 rokov Turian (Obzor), foto: turany.sk

The post Turčania v dejinách: O sebavedomých Turancoch a o tom, ako prišli o vzácnu výzdobu kostola appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčania v dejinách: Povestné mošovské páračky, pečenie oblátok či stavanie mája https://www.turcania.sk/turcania-v-dejinach-mosovce-paracky/ Mon, 30 Oct 2017 07:34:30 +0000 https://www.turcania.sk/?p=6222 Turčianske tradície a zvykoslovie nám nie sú cudzie ani dnes. Približujú ich folklórne skupiny či rôzne tematicky zamerané podujatia. K pochopeniu toho, ako žili naši predkovia, čomu verili, čoho sa obávali a čo každodenne dodržiavali, však chceme prispieť aj my. Dnes sme zavítali do Mošoviec za čias našich starých a prastarých rodičov. A prečo práve Mošovce? Sú tu totiž zachované […]

The post Turčania v dejinách: Povestné mošovské páračky, pečenie oblátok či stavanie mája appeared first on Turčania.sk.

]]>
Turčianske tradície a zvykoslovie nám nie sú cudzie ani dnes. Približujú ich folklórne skupiny či rôzne tematicky zamerané podujatia. K pochopeniu toho, ako žili naši predkovia, čomu verili, čoho sa obávali a čo každodenne dodržiavali, však chceme prispieť aj my.

Dnes sme zavítali do Mošoviec za čias našich starých a prastarých rodičov. A prečo práve Mošovce? Sú tu totiž zachované veľmi bohaté folklórne tradície plné typických zvykov, piesní, hier, ale zaujímavý je aj mošovský ľudový odev. Napriek tomu, že Mošovce mali charakter malého mestečka, väčšinu obyvateľov tvorili remeselníci a roľníci, vďaka ktorým si dodnes naše staré mamy spievajú piesne spojené s touto obcou. Za všetky spomenieme aspoň Tie mošovské diovky či Nad mošovský hájiček. Nezachovali sa tu však len piesne, ale aj mnoho povestí, ktorým sa dnes intenzívne venuje mošovský rodák Jozef Tatár. Za zmienku ale stojí aj hra, ktorá bola neodmysliteľnou súčasťou priadok: „Hoci sú Mošovce len jarček na jarček, predsa sú dievčence ako majeránček.“

Turčania v dejinách: Povestné mošovské páračky, pečenie oblátok či stavanie mája

Dôležitou súčasťou kultúry ľudu býval, samozrejme, odev. Nohavice, ako najvýznamnejšiu súčasť mužského odevu, zdobil tzv. čierny šajtáš (pásová obruba). Ľanová košeľa mala široké rukávy, dolu olemované výšivkou. Ženský kroj sa skladal z tzv. oplecka z tenkého bieleho plátna s krátkymi rukávmi, ale širokými a nazberanými. Ukončený bol výšivkou a čipkou. Pre Mošovčanov boli, narozdiel od ostatných Turčanov, typické široké kožené opasky. Činnosť, ktorej sa obyvatelia Mošoviec naozaj intenzívne venovali, boli už spomenuté priadky. Za zmienku však stoja aj páračky alebo liatie olova na Ondreja. Do domov, kde mali Ondreja, chodili mošovskí mládenci zvesovať brány, kradnúť vozy, ktoré potom rozobrali a poskladali na povale alebo streche humna.

Najviac zvykov sa dodržiavalo v období medzi Vianocami a Novým rokom. Predvianočný čas si Mošovčania spríjemňovali pečením oblátok na fare. Domy sa zdobili vetvičkami ihličnanov, nesmeli chýbať ani na vchode do maštale. V Mošovciach sa zvykli piecť aj tzv. bosmany, no okrem nich aj kapustníky a babiarne. Štedrý večer nazývali Mošovčania aj Dohviezdnym večerom a vyvrcholil polnočnou omšou v katolíckom kostole, na ktorú zvyklo chodiť aj pár evanjelikov. Mnohé vianočné zvyky sa v Mošovciach dodržiavajú aj v dnešnej dobe. Medzi najznámejšie patrí zvyk klásť pod štedrovečerný stôl reťaz alebo sekeru. Typickým jedlom v tento večer bývali lokše posypané makom.

Ako v mnohých rodinách aj dnes, na sviatok Troch kráľov navštevoval katolícky farár, rechtor a miništrant s trojkráľovou kriedou jednotlivé katolícke rodiny. Ak preskočíme z januára o niekoľko mesiacov dopredu, musíme spomenúť tradičné stavanie mája v predvečer prvého mája. Táto tradícia však nie je nijako výrazne dlhá, viaže sa totiž až na 20. storočie. Desiatky Mošovčanov si ale tento zvyk každoročne radi vychutnajú či už ako diváci alebo, a to najmä mladí muži, samotným stavaním. K typickým mošovským zvykom patrilo aj tzv. hlásenie. Hlásnici, ktorí sa starali o bezpečnosť občanov v nočných hodinách, boli povestní. Ak viete viac o zvykoch a tradíciách z Mošoviec, dajte nám o nich vedieť.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Štvrtá kniha o Mošovciach (Jozef Tatár, 2010) foto: mosovce.sk

The post Turčania v dejinách: Povestné mošovské páračky, pečenie oblátok či stavanie mája appeared first on Turčania.sk.

]]>