Nedeľné rozhovory: S Jozefom Tatárom o Turci, ale hlavne o tom, ako sa rodí jeho povesťový obraz


Doc. PaedDr. Jozef Tatár, PhD. (9. 10. 1954), básnik, autor pre deti a mládež, vysokoškolský pedagóg. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UMB v Banskej Bystrici, žije v Mošovciach. Popri publikačnej činnosti v oblasti vlastnej literárnej tvorby (4 básnické zbierky, 2 knižky veršov pre deti, 5 kníh povestí), je autorom mnohých odborných publikácií, napr. Mošovce v historickej, kultúrnej a prírodnej mozaike (2003), Štvrtá kniha o Mošovciach (2010), príspevkov v literárnych periodikách a literárnovedných štúdií v zahraničných i domácich zborníkoch a časopisoch. Napísal viacero vedeckých monografií, z ktorých uvádzame aspoň posledné dve: Z poézie troch storočí (2013) a Umelecký profil Štefana Krčméryho (2015). Zaujíma sa o regionálnu prehistóriu a históriu, už mnoho rokov skladá „povesťový obraz“ Turca.

Nedeľné rozhovory: S Jozefom Tatárom o Turci, ale hlavne o tom, ako sa rodí jeho povesťový obraz

Ktoré miesta v Turci najradšej navštevujete?

Najradšej mám miesta, ktoré sú pre mňa atraktívne nielen prírodnými krásami, ale aj akousi pridanou hodnotou. Ide o miesta, kde sa dobre cítim, kde sa na každom kroku potkýnate o históriu. Vtedy ich začínam vnímať ako duchovný priestor minulosti. Ako literát takéto miesta často konfrontujem s prítomnosťou, komunikujem s nimi podľa žánrových potrieb. Závisí to od toho, či ide o povesť alebo napríklad o básnické pásmo v poslednej zbierke básní Andezit. Nevyhnutnou súčasťou priestoru, alebo, ak chcete, krajiny, je človek, preto sa moje obľúbené miesta väčšinou spájajú so životom predkov. Nad krásami Turca ako rodného regiónu žasnem už nejaký ten rok. Musím sa však priznať, že v nich existuje osobná hierarchia lokalít. Medzi moje najobľúbenejšie miesta patria tie, ktoré dôvernejšie poznám, teda bezprostredné okolie Mošoviec. Sám som prekvapený, že aj napriek veku, je v mojom blízkom okolí ešte mnoho nepoznaných miest. V podstate sa hanbím, lebo mnoho z „veľkofatranskej“ krásy moje oči ešte nevideli… Stačí vybehnúť na prvý kopček, čo nemyslím doslovne, a až otváram ústa, divím sa, čo to tu máme za bohatstvo. Aj keď zo „zeleného ticha“ poriadny kusisko odkrojila ťažba dreva, stále je to iný svet, kde sa dá dýchať a všetkými zmyslami ho intenzívne nasávať. Mošovské prostredie je pre mňa stále dostatočne príťažlivé a lákavé, považujem ho za nevyčerpateľný zdroj radosti a novej energie. Obľúbil som si tiež horské doliny a dolinky za blízkou Rakšou. Ako som povedal na začiatku, dôležité je skĺbenie nádhernej prírody s tušeným životom v minulosti. Pritom nie je dôležité, či ide o historické fakty alebo povesťové podania. Obe úzko súvisia, o čom svedčia moje doterajšie povesťové knihy.

Nedeľné rozhovory: S Jozefom Tatárom o Turci, ale hlavne o tom, ako sa rodí jeho povesťový obraz

Čo Vás motivovalo k napísaniu Turčianskych povestí?

Bolo to bezprostredne potom, čo vo mne doznievala eufória z básnického debutu Vítanie hosťa v roku 1986. V piatkovom periodiku Smer som rád čítaval rubriku vyhradenú pre regionálne povesti. Dlho som čakal na povesť z Turca, no keďže zbytočne, zdravo som sa nahneval. Neveril som, že by v mojej obľúbenej Turčianskej záhradke žiadna nevyrástla. Zistil som, že okrem Ruda Morica v knihe O Blažejovi, čo sa nebál a niekoľkých príbehoch o turčianskych hradoch v podaní Janotu a Domastu sa nikto zbieraniu a spracovaniu povestí nevenoval. Mrzelo ma to, zároveň zaujalo a inšpirovalo. Prieskum v „teréne“ a v archívoch bol pomerne úspešný, našli sa dokonca „pamätníci“. Keď som ich posielal do spomenutého denníka, ešte som netušil, že sa dočkám aj ich knižných vydaní.

Predstavte ich, prosím.

Prvá zbierka povestí Živý poklad (Povesti z Mošoviec) vyšla v roku 1994, ďalej nasledoval súbor blatnických povestí Sokoliar (1997). V roku 1999 vyšli vo Vydavateľstve Matice slovenskej Turčianske povesti s ilustráciami Petra Šaba, v roku 2012 ich druhé, prepracované vydanie s ilustráciami Kataríny Macurovej a v roku 2015 Turčianske povesti II, ktoré ilustroval Peter Uchnár. Tento druhý diel obsahujúci aj nové námetové cykly, hlavne o turčianskych zemanoch a remeselníkoch, bol ocenený v súťaži Najkrajšia kniha Slovenska za rok 2015 v kategórii Literatúra pre deti a mládež. Ďalšie pokračovanie povestí z Turca sa momentálne rodí.

Čím Vám povesť učarovala?

Tá turčianska najmä tým, že je naša. Aj komunikačným dosahom. Ide o literárny žáner, ktorý je príťažlivý nielen pre detského, ale aj dospelého čitateľa. Povesť nevtieravým spôsobom ponúka rovnako vnukovi i starému otcovi obraz domova v minulosti: konkrétneho regiónu či miesta. Navyše, obsahuje veľa hodnôt, ktoré mladého čitateľa kultivujú. Povesť má podľa Márie Ďuríčkovej podobu citového dejepisu. Okrem poznávania zatiaľ nepoznaného prispieva k vytváraniu vzťahu k dôverne známym i menej známym miestam. Súčasná povesť je umeleckým výtvorom, čiže podlieha literárnemu spracovaniu. Autor prostredníctvom zmienky, záznamu, ústneho podania rekonštruuje predpokladanú skutočnosť z nedávnych alebo dávnejších čias. Povesť ako rozprávanie, príbeh môže v školopovinných deťoch formovať vzťah k čítaniu a k slovesnému umeniu vôbec.

Čím sa odlišujú povesti z Turca od slovenského povesťového fondu?

Hlavne námetmi a tým, že Turiec je v rámci Slovenska územne, historicky, jazykovo aj etnograficky špecifickým fenoménom. Napriek mnohým námetovým zhodám, možno nájsť aj mnoho odlišností. Za všetky spomeniem aspoň jednu: známemu Jánošíkovi v Turci konkuroval folkušovský zeman, zvaný Šóšobár.

Existuje nejaké motto, ktorým sa v živote riadite?

Dlho som tomu nevenoval pozornosť, dokonca som si myslel, že také motto neexistuje. Raz som si predsa len položil otázku: Aké motto ti zodpovedá, čo vystihuje tvoje „doteraz“? Vyšla mi z toho táto zásada: Nikdy sa nevzdávaj! Nuž, sa teda nevzdávam…

ZDROJ: Ivana Tatárová, foto: Jozef Tatár

 

Komentáre

Kľúč od Martina hľadá talent vo futbale