Turčania v dejinách: Dubovčania hrali divadlo presne tak ako žili – otvorene a naplno


Hoci neradi, musíme priznať, že o ochotníckom divadle z Dubového sa vie všeobecne pomerne málo. A to aj napriek jeho hereckej kvalite, dlhým rokom pôsobnosti a nejednému úspechu. Aspoň do malej miery sa to teda pokúsime napraviť.

Úplné začiatky dubovského divadla siahajú neuveriteľných sto rokov dozadu. Už okolo roku 1912 sa totiž hralo prvé predstavenie. V tom čase malo Dubové čosi cez tisíc obyvateľov. V dnešnej motorizovanej dobe si to vieme len veľmi ťažko predstaviť, ale boli to časy, kedy cesta z Diviak do Dubového trvala približne hodinu – povozom po poľnej ceste. Ale poďme späť k divadlu. Prvými menami, spojenými s ochotníckym divadlom v Dubovom, boli Ján Lettrich-Mártoneje a Jozef Bada. Prvými odohratými predstaveniami boli hry, ako Bojko Mydlár alebo Falošní pytači.

Divadlo sa hrávalo v obecnej krčme a kulisy si Dubovčania požičiavali zo Slovenského Pravna. Ako to už v čase vojny býva, v činnosti tohto divadla nastala prestávka a trvala až do roku 1919. V tom roku zároveň prišiel do Dubového istý Václav Vaněk, český učiteľ, ktorý s Dubovčanmi nacvičil nejedno úspešné predstavenie. Nesmieme však zabudnúť ani na mená zapálených dubovských ochotníkov. Za všetky spomenieme aspoň Jána Letricha-Jančekeje, Jozefa Hrivnáka-Kováča či Michala Hullu-Matašeje.

Mimoriadne obľúbeným komikom bol Ján Boďa-Štefaneje alebo Ján Rusnák-Maliar, ktorý okrem herectva vynikal aj vo výtvarnom umení, o čom svedčí aj jeho druhé meno. Pre dubovské divadlo namaľoval oponu a jeho plácou bola hlavná úloha v hre Bludár. K opone postupne pridal aj kulisy od výmyslu sveta a osvedčil sa aj ako divadelný fotograf. Postupne sa divadlo dostalo do rúk učiteľa Andreja Šavla, no pre Dubovčanov bola istým spôsobom brzda práve to, že nerád hosťoval s hrami mimo obce. Stále tu však bolo veľa mladých nadšencov, vďaka ktorým ochotnícke divadlo nestagnovalo. Niektorí poodchádzali do mesta za prácou alebo štúdiom, ale tí, ktorí zostali, dotiahli divadlo na Dubovom až k spolupráci s vtedajším Divadlom SNP v Martine.

Turčania v dejinách: Dubovčania hrali divadlo presne tak ako žili – otvorene a naplno

Patronát nad dubovským divadlom prebral Jozef Ďuriš, skúšobňou bola kinosála a pár hier sa odohralo aj v Turčianskych Tepliciach. Reč je o šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V tom čase v Dubovom pribudol kultúrny dom s javiskom a na tú dobu naozaj moderným vybavením. Za zmienku stojí skvelé ocenenie, v tom čase najvyššie – Prémia za tvorivý čin. Ochotnícke divadlo v Dubovom ju získalo v roku 1983 za hru Pokus o lietanie. To však nebol ani zďaleka jediný úspech Dubovčanov.

V dubovskom ochotníckom divadle sa vystriedalo viacero generácií, ale ani v jednej nechýbala čistota a úprimnosť ľudí, ktorí robili divadlo presne tak ako žili – priamo, otvorene a s plným nasadením. Namiesto záveru si dovolíme citovať známeho herca Petra Bzdúcha: „Profesionáli niekedy viac musia ako chcú. Ochotníci, naopak, viac chcú ako musia“.

ZDROJ: Ivana Tatárová, Pamätnica dubovského ochotníckeho divadla (1987), Foto: dubove.sk

Komentáre

Kľúč od Martina hľadá talent vo futbale