Diskusia v Barmuseu: Z osady za úspechom

Správy hlavné, Správy z regiónu, Všetky správy
Diskusia v Barmuseu: Z osady za úspechom
Zľava: Ján Strkáč, Miloš Hrabovský, Ján Cicko

V Kultúrnom centre Museum na Malej hore sa konala diskusia s názvom Z osady za úspechom. Moderátor Miloš Hrabovský diskutoval s Rómami Jánom Cickom a Jánom Strkáčom, ktorí žijú v martinskom ghete Bambusky.

Cieľom pilotnej diskusie s Rómami, ktorí napriek tomu, kde žijú, sa snažia žiť ako treba, bolo aj odbúravanie predsudkov v majorite, ale aj rómskej minorite. Dva životné príbehy sú ukážkou, že aj napriek nepriaznivej životnej, sociálnej situácii, predsudkom a stereotypom dokážu aj Rómovia dosiahnuť úspech a byť príkladom.

Diskusia ukázala aj to, že Rómov netreba škatuľkovať a vo svojom živote sa stretávajú s tými istými životnými problémami, ako ľudia z majority. Napriek tomu to ale majú ťažšie. Prinášame vám prepis diskusie.

Páni, môžete sa publiku predstaviť? Z akého prostredia pochádzate?

Som Ján Strkáč, narodil som sa v Košiciach – Kecerovciach v rómskej osade, ale vyrastal som v detskom domove v Necpaloch. Moja matka nezvládala starať sa o mňa a súrodencov a boli sme umiestnení do detského domova čo najďalej od rodiska. V detskom domove som zažil veľa radostných chvíľ, rôzne výlety, tábory a aj vystúpenia, s ktorými sme pochodili celé Slovensko. Boh vie, ako by som žil a vyrastal v osade u mamy a či by som zažil to, čo som zažil, či by som mal vzdelanie. Rodičovská láska ale samozrejme celé detstvo chýbala. Som ale vďačný za pekné detstvo v decáku a aj za vzdelanie.

Som Ján Cicko, narodil som sa v Martine v rodine pracujúcich rodičov, mimo rómskej komunity. Doma fungovali pravidlá a aj rodičovská láska. Rodičia sa mne a bratovi snažili dať to, čo oni nemali a pestovali v nás úctu, zodpovednosť, vzťah k práci a aj toleranciu k iným ľuďom. Moje detstvo bolo šťastné a prial by som si, aby sa to vrátilo…V tej dobe sa vyrastalo inak, ako dnes, ľudia boli k sebe úctiví, nikto neriešil, že si Róm a vôbec sa neuvažovalo o nejakej segregácii. Od škôlky až po strednú školu sme nepociťovali, že sme iní a ani to, že by nám spoločnosť ukazovala: ty si Róm a k nám nepatríš. Dnes ale ideš okolo materskej školy, tie deti vidia a vedia, že si Róm a pozerajú sa na teba ako by si bol z inej planéty…

Páni, čo vaše vzdelanie a práca?

Ján Cicko: Som kuchár-čašník bez maturity. Po ukončení štúdia som sa zaevidoval na úrade práce, po mnohých neúspešných telefonátoch a pohovoroch som musel svoju profesiu zavesiť na klinec. Stal som sa brusičom v zlievarenskej fabrike a teraz som smetiar. V tomto zamestnaní sa na mňa nepozerajú, že som Róm, ale chcú, aby som spravil, čo mám v pracovnej náplni, aby som bol slušný a budem mať prácu. V martinskej smetiarskej firme pôsobím dodnes ako pravý naskakovač.

Ján Strkáč: Ja som chcel byť smetiar od malička…/smiech/ Tiež som vyštudovaný kuchár-čašník. Moja profesorka mi povedala, že jesť a piť sa bude stále, ale zabudla dodať, že z rómskych rúk nie. Aj ja som musel na nejaké roky zavesiť svoje remeslo na klinec, bol som kolportér, upratovač v obchodnom reťazci, vybíjač odliatkov, projektový konzultant a komunitný pracovník. Neskôr kuchár a teraz redaktor v Rádiu Roma a Rómskej tlačovej agentúre. Popri všetkých zamestnaniach som sa dobrovoľne venoval a stále venujem sociálnej práci a pomoci na Bambuskách.

Prečo práve sociálna práca?

Ján Strkáč: Keď som vyšiel z decáku a dostal sa na Bambusky cez svojho kamaráta, teraz už švagra, tak som videl, ako bezprizorne a len tak na ulici trávia svoj voľný čas deti z Bambusiek…Tam som spoznal aj moju milovanú manželku, prvý krát ma pohostila kyslou polievkou…Bolo to zaujímavé, keď som na Bambusky prišiel, ale aj veľa rôznych pocitov sa vo mne búrilo. Preto aj tá sociálna práca, skôr ako dobrovoľný aktivista.

Ján Cicko: S mojou manželkou som sa zoznámil tak, že som hrával na gitare a mal som vždy okolo seba partiu, ktorá si so mnou spievala…a v tom ani neviem ako sa tam vzala a ja som si pomyslel aká pekná čajočka. Zoznámili sme sa a boli sme len kamaráti. Keď som vonku hrával, tak vždy už tam potom sedela a viac sme sa zbližovali, aj keď naše rodiny neboli nadšené…nakoniec sa stala mojou manželkou a máme spolu tri krásne deti, ktoré vychovávame v spoločnej domácnosti na Bambuskách.

Cítili ste teda, že už musíte viesť svoj vlastný život a starať sa o rodinu?

Ján Cicko: Áno, aj keď sme už mali deti, stále sme nemali to svoje zázemie…naši rodičia to mali malé a my sme pendlovali po rodinách. Na Bambuskách bola jedna voľná unimobunka, tak som ju jedného krásneho dňa vybúral a nasťahovali sme sa tam…napriek manželkinej chorobe a môjmu platu spoločnosť, ktorá spravuje mestské byty, nám nechcela prideliť byt. Preto som otvoril byt na Bambuskách, v ktorom teraz žijeme. Máme stále podanú aj žiadosť o výmenu, ale je to v nedohľadne aj napriek tomu, že moja manželka je odkázaná na dialýzu a všetko, čo je s tým spojené. Nikto z vás si nevie predstaviť život vedľa skládky komunálneho odpadu, bez tečúcej teplej vody, bez infraštruktúry. Neprajem to nikomu, ale nemáme inú možnosť, ak nechceme byť na ulici.

Ján Strkáč: Ja obdivujem, ako to znášajú a len dodám, že ten smrad z toho smetiska je na nevydržanie, deravé strechy, žiadna poriadna elektrina, zlá prístupová cesta…a je toho viac…klobúk dole, ako oni dokážu fungovať a viesť svoje deti k slušnosti a zodpovednosti.

Vy obaja ste sa na Bambusky prisťahovali, ako vás berú tí domáci?

Ján Strkáč: Jasné, že to nebolo hneď. Tá pozícia a vzťahy sa dlhšie budovali, napriek tomu som sa tam s nikým nepohádal a nedolámal…Skôr to bolo o tom, že sme sa museli navzájom rešpektovať.

Janko, ty svojím spôsobom vykonávaš prácu detských snov, smetiarčinu. Ako ťa ľudia berú?

Ján Cicko: Berú ma normálne a keď ma stretnú, tak sa mi pozdravia a neberú ma za Róma, ale človeka, ktorý robí. Deti, to je iná kategória, tie sú vďačné, keď sa môžu postaviť na stúpačku, prípadne sa s nami odfotiť. Aj takýmto zamestnaním robím ľuďom radosť.

Janko, a ako berú ľudia teba?

Ján Strkáč: Ja som sa k novinárčine dostal tak, že na internete bola prihláška, tak som tam zavolal a dohodol si stretnutie. Bolo mi povedané, že to nie je nič záväzné, ale ak chcem, tak si to môžem ísť vyskúšať. Jasné, že som šiel a na školeniach počúval všetkých lektorov, ktorí nás vzdelávali. Strácal som sa v tých frázach a odborných slovách…Na záver prvého školenia mala byť reportáž a priznám sa, že keď som videl, ako sa to robí, bol som ohúrený a veľmi som to chcel. Absolvoval som to celé úspešne a teraz robím a ďalej sa zaúčam v médiách.

Akým témam sa v médiách venuješ?

Ján Strkáč: Robím rôznorodé témy, kam nás pošlú. Ale najväčšie obavy som mal, keď som išiel robiť reportáž s Marianom Kotlebom…tak to bol adrenalín…

Máte nejaké vzory, ktoré vás posúvajú dopredu?

Ján Strkáč: Keď som bol dieťa, tak to bol Kurt Cobain, ale teraz nemám žiadny vzor.

Ján Cicko: V mojom prípade to bol Gypsi Koro, ktorý pôsobil v rómskej hudobnej brandži a ja ako muzikant som ho nemohol prehliadnuť.

Ako pripravujete svoje deti na život?

Ján Strkáč, Ján Cicko: Stále našim deťom vysvetľujeme, že doba, v ktorej vyrastajú, je zlá a musia byť obozretní. Vychovávame ich k tolerancii, aby to nemali v živote ťažké.

To, kam ste sa obaja dostali, je aj o vašich osobnostiach a aj o tom, ako ste vyrastali. Máte ešte nejaké ciele, ktoré by ste chceli dosiahnuť?

Ján Cicko: Chcel by som dosiahnuť lepšie bývanie pre moju rodinu a posunúť sa ďalej.

Ján Strkáč: Pomôcť komunite na Bambuskách, aby sa dalo normálne fungovať v tých unimobunkách, zlepšiť infraštruktúru a hlavne dokázať, že Bambusky nie sú len Rómovia, ale je to ulica, ako každá iná. Pre moju rodinu chcem zabezpečiť slušné bývanie a bude ma tešiť, keď deti doštudujú a prídu a ukážu mi nejaký výučný list, prípadne dosiahnu nejaké aj možno vyššie vzdelanie.

Otázka z publika: Čo spravilo mesto pre skvalitnenie života na Bambuskách?

Ján Cicko, Ján Strkáč: Za posledné štyri roky nič…Od začiatku, ako stoja Bambusky, sa len spravili vodomery, postavila jedna bytovka a komunitné centrum. Momentálne sa rieši na mestskej pôde prestupné bývanie, ktoré Rómovia ale nechcú. Svedčilo o tom aj stretnutie v komunitnom centre s pani Fúčelovou. Ak nás pamäť neklame a už moc nestarneme, tak na Bambuskách sa neurobilo už nič ďalšie.

Otázka z publika: Môžete nám bližšie povedať, čo je to prestupné bývanie?

Ján Strkáč: Prestupné bývanie je rotácia ľudí, ktorí sa postupne dostávajú do vyšších levelov bývania po splnení podmienok. Bambusky sú prvý level, v tom najvyššom leveli by mala byť rodina integrovaná do majoritnej spoločnosti napríklad v nejakej bytovke, prípadne by si mala svojpomocne stavať rodinný domček.

Otázka z publika: A ak by ste išli do podnájmu?

Ján Strkáč: Tu v Martine určite nie, skôr asi Žilina. Tam aj keď im poviem, že som Romák, tak z toho nerobia nič. Máš na depozit, máš na nájom, OK, bývaj. V Martine majú ľudia predsudky, nechcú o Rómoch v podnájme počuť ani slovo, tobôž o viacpočetnejšej rómskej rodine…My sme prakticky nútení na Bambuskách bývať. Mesto nemá sociálne byty a my si uvedomujeme, že aj ľudia z majoritnej spoločnosti musia brať hypotéky, zaviazať sa na 25 – 30 rokov, aby mali slušné bývanie. Ale čo s tými, ktorí na to nemajú?

Otázok bolo aj po ukončení diskusie neúrekom a boli v neformálnej debate zodpovedané. Moderátor poďakoval všetkým, ktorí prišli a poprial im veľa šťastia v napĺňaní všetkého, čo si predsavzali. Diskusia zmysluplne naštartovala projekt verejných debát v martinskom kultúrnom priestore Múzeum.

 

ZDROJ: Rómska tlačová agentúra ROMATA

Komentáre

ARC PUB MARTIN