Pred 99 rokmi bol najslávnejší deň Martina, aj vďaka jednému Američanovi

Slovensko si dnes, 30.októbra 2017, pripomína pamätný deň. Je tomu 99 rokov, čo bola v Martine prijatá  Deklarácia slovenského národa, známa tiež ako Martinská deklarácia. 99 rokov od momentu, kedy sa tu zišla slovenská politická elita a vykonala dovtedy asi svoj najvýznamnejší počin. Najvýznamnejší z hľadiska jeho dopadov pre budúcnosť Slovenska, budúcnosť Slovákov, ale paradoxne aj pre budúcnosť Turčianskeho Sv. Martina.

Martinská deklarácia, ako sme sa o nej učili

Čo sa v Martine stalo, poznáme z učebníc. Po rokoch pasivity (od 5. augusta 1914) zvolal 24. októbra 1918 do Martina predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula poradu členov jej výboru. Na poradu prizval aj zástupcov iných slovenských politických strán s cieľom založiť Slovenskú národnú radu. No a výsledkom porady konanej 30. októbra 1918 bola prijatá deklarácia, ktorou sa Slováci prihlásili k štátnemu zväzku s Čechmi. Toľko učebnice.

Woodrow Wilson – najväčší idealista z amerických prezidentov

Cieľ prijať deklaráciu, v ktorej by sa slovenský národ rozhodol odtrhnúť od Uhorska a založiť spolu s Čechmi spoločný štát, veru v Dulovej pozvánke na októbrovú schôdzku v Martine uvedený nebol. A predsa jej vytvorenie bolo viac než isté. Hlavným impulzom jej vzniku bolo totiž 14 bodov, do ktorých zhrnul prezident USA Woodrow Wilson hlavné zásady tohto štátu pri mierových rokovaniach k ukončeniu prvej svetovej vojny. Predniesol ich už v januári 1918 na pôde amerického kongresu. Kým európske mocnosti sa vtedy handrkovali iba o ich povojnových teritoriálnych nárokoch v Európe a mimo nej, Wilson požadoval aj také veci ako odzbrojenie, slobodný obchod, a hlavne právo na sebaurčenie. Explicitne v 10. bode jeho téz požadoval toto právo pre národy Rakúsko – Uhorska. Keď si týchto štrnásť bodov vypočul francúzsky premiér Clemenceau, sarkasticky vraj poznamenal: „Dobrotivý boh ich mal iba desať!“ Slovákov však ovládol pocit situácie, ktorú možno definovať slovami TERAZ ALEBO NIKDY. Veď ak teraz budú mlčať, nebudú už viac mať nárok domáhať sa, aby ich stanovisko niekto bral v úvahu. Najhlasnejšie to všetkým dával na vedomie v Ružomberku pôsobiaci Vavro Šrobár.

Vláčikom do Martina   

Významní hostia sa začali schádzať v Martine už od 29. októbra. Prichádzali vlakom, prevažne po Košicko – bohumínskej železnici, z ktorej vo Vrútkach prestúpili na spoj do Martina. A ďalší prišli zrána, 30. októbra. Ako písali Národnie noviny, „od stanice turčianskosvätomartinskej do mesta hrnul sa zástup hostí, prišlých zo všetkých strán Slovenska, hradskou od Vrútok kráčala stotina vyzbrojených vojakov s maďarským spevom.“

Už na dopoludňajšej prípravnej porade jednoznačne prevládli hlasy požadujúce prijatie vyhlásenia v mene národa, ktoré do podoby Martinskej deklarácie naformuloval Samuel Zoch z Modry. Predseda SNS Matúš Dula vlastný návrh deklarácie nepredložil. K Zochovmu návrhu ale svoj podpis dal aj on a stal sa tak jedným z jej signatárov. Ako posledný zo signatárov deklarácie, môžeme doslovne povedať „po funuse“, docestoval vtedajší sučiansky kaplán Fedor Ruppeldt. Po funuse nielen preto, že deklarácia už bola schválená a podpisoval ju dodatočne, ale aj preto, že jeho meškanie skutočne zavinil pohreb, ktorý musel odbaviť  v Turčianskych Kľačanoch. Ruppeldt nebol členom výboru SNS, ale vedel, že schôdzka bude rozšírená aj o nečlenov a veľmi mu záležalo, aby sa jej mohol zúčastniť. Po preplavení sa z Kľačian na kompe cez Váh sa vozíkom odviezol do Sučian, odtiaľ vlakom do Vrútok a ďalším vlakom docestoval Martina. O štvrtej už bol v banke Tatra medzi ostatnými. Ruppeldt nelenil, podpísal deklaráciu a požiadal Štefana Krčméryho, aby opísal prvé dojmy zo schôdzky. Sám išiel poprosiť šéfredaktora Národných novín Jozefa Škultétyho, aby dal ešte večer sádzať ich mimoriadne číslo aj s textom prijatej deklarácie. K nej ešte pridal text vtedy zakázanej piesne Hej Slováci.

Budova bývalej banky Tatra, miesta prijatia Martinskej deklarácie
Budova bývalej banky Tatra, miesta prijatia Martinskej deklarácie

Večerná návšteva

Ešte jeden významný politik v ten deň prišiel vlakom do Martina. Nebol to Vavro Šrobár, ten už v Prahe zakladal novú republiku. Rýchlikom z Budapešti ale pricestoval o jedenástej večer Milan Hodža, po Štefánikovi vtedy asi najrešpektovanejšia slovenská politická osobnosť. O tom, že v Prahe už bol spoločný štát Čechov a Slovákov vyhlásený, nevedel ani on. Priniesol ale najnovšie správy z Budapešti. V ich duchu na druhý deň ráno ešte skorigoval niektoré vety deklarácie, ktorá v takejto forme išla do tlače. A už večer sa noviny distribuovali do celého Slovenska, ba aj do Prahy.

Labutia pieseň Martinského centra    

 To, že sa deklarácia prijala v Martine, svedčí, že ani počas pasivity martinského ústredia SNS cez vojnu nevzniklo na Slovensku iné významnejšie slovenské politické centrum. Autorita Matúša Dulu a ľudí okolo neho bola teda vo všeobecnosti rešpektovaná a hoci požiadavky na zvolanie schôdzky slovenských politikov a založenie Slovenskej národnej rady narastali na intenzite po celý rok 1918, nik si netrúfol túto úlohu prevziať na seba. Na druhej strane, za vznik a znenie deklarácie treba poďakovať najmä politikom, ktorí nepatrili k martinskému predsedníctvu ani k širšej členskej základni SNS v tomto meste, ale do Martina prišli, aby pomohli zareagovať na požiadavky aktuálneho diania vo svete. V tomto zmysle deklaračné zhromaždenie predznamenalo budúci vývoj slovenskej politiky, ktorá sa viac neodohrávala okolo martinského centra. A hoci sa opakovane ozývali hlasy požadujúce prinavrátenie Martinu významnejšieho postavenia na politickej mape Slovenska (práve spomínaný Fedor Ruppeldt sa po celé nasledujúce desaťročia zasadzoval o to, aby sa z Martina stalo hlavné mesto Slovenska), ukázalo sa, že deklaračné zhromaždenie bolo svojim spôsobom dôstojným ale rýchlym a jednoznačným ukončením martinskej roly slovenského politického centra.

Záber zo stretnutia signatárov Martinskej deklarácie počas osláv jej 10. výročia v r. 1928. Foto poskytol: Igor Dobrovolný
Záber zo stretnutia signatárov Martinskej deklarácie počas osláv jej 10. výročia v r. 1928. Foto poskytol: Igor Dobrovolný

ZDROJ: Branislav Zacharides

Komentáre