Ako sa fašisti s partizánmi v Sklabinskom Podzámku stretli

V piatok 29. septembra 1944 vyslal poručík Marčuk do Sklabinského Podzámku 12-člennú partizánsku hliadku. V tom istom čase išla zo smeru od Sklabine do inkriminovanej martinskej dediny 11-členná nemecká hliadka, ktorá pri schádzaní dolu Prieslopom stretla hluchonemého pastiera Pavla Václavíka zo Sklabinského Podzámku. Keď mu vo vreckách našli dve prázdne nábojnice, ktoré kdesi našiel, vojaci divízie SS-Galitzien ho zastrelili a následne pokračovali smerom do obce, nachádzajúcej sa pod horou. Miestny obyvateľ ich informoval, že partizáni v obci nie sú. Rovnakú odpoveď dostali aj partizáni v lese, keď kráčali k dedine: „Nemci v dedine nie sú.“ Obe skupiny sa stretli na konci usadlostí, kde od domu Jána Blahušiaka začali partizáni strieľať na fašistov. Jeden z Nemcov bol na mieste usmrtený…

Viac som sa na túto udalosť, ktorá viedla k vypáleniu dediny, spýtal ešte žijúceho obyvateľa obce, 86-ročného Andreja Očku (všetci ho však volajú Ondrej). V čase prestrelky mal 14 rokov.

Andrej Očkaj, ešte žijúci svedok prestrelky
Andrej Očka, ešte žijúci svedok prestrelky

Čo ste práve robili, keď Nemci vošli do dediny?

Rajtárovali sme zrno, čistili ho. Nemci šli hore dedinou popred náš dom. My sme si robili svoje… Po čase sme započuli streľbu, spozorneli sme, čo sa robí. Pozrel som sa smerom, odkiaľ prichádzala streľba a uvidel som, ako padajú guľkami polámané konáre zo slivák.

Ako ste zareagovali?

Vravím ujcovi: „Strieľa sa, utekajme, padajú konáriky.“ Tak sme sa náhlili skryť sa do pivnice. Keď sa všetko utíšilo, vyšli sme von. Zbadali sme pár Nemcov, ako idú so zbraňami v ruke poza náš sad. Vyšli sme dopredu na cestu a tam sme videli ďalších troch Nemcov. Jeden z nich bol strelený do nohy, dvaja ho podopierali. Nechcel ísť už ďalej. Bola tam studňa, sadol si na brvno, že už ďalej nejde. Vyzul si topánku, z nohy mu tiekla krv…

Tí dvaja ho tam zanechali?

Áno, odišli, nechali ho tam. Nechcel ísť s nimi… Zrazu kričala nejaká žena: „Partizáni idú dolu dedinou!“. Nemec sa skryl do hučadla, chudák, aj flintu tam nechal. Keď k hučadlu dokráčali partizáni, partizánka doň hodila granát. Vyšiel bledý ako stena s rukami nad hlavou, ešte teraz ho mám pred očami… Ošetrili ho a zajali.

Chytili ešte aj iných Nemcov?

Ešte jeden sa zle skryl. Týchto dvoch vzali do doliny a tam ich popravili. Vtedy bol dobrý každý Nemec, ktorý bol mŕtvy. Nie živý…

Chodili Nemci do dediny často?

Nechodili. Ani partizáni. V dedine sa potom povrávalo, že partizáni mali v horách zakopaný proviant, pre ktorý sa vrátili. Cigarety, či čo… Stretli sa náhodou. Len partizáni boli obozretnejší, kráčali s odistenými flintami pred sebou.

Čo sa dialo, keď ostatní Nemci ušli?

Partizáni nás začali duriť: „Všetci preč!!!“. Chodili od domu k domu, súrili nás. „Všetkých vás pobijú,“ vyháňali nás. Vtedy sa rajtárovalo, kopali sa zemiaky. Dvaja domáci boli v zemiačisku hore nad dedinou. Partizáni po nich začali strieľať, lebo nevedeli, kto tam je. Videli chlapov, tak spustili streľbu. Prestali, až keď sa uistili, že sú tam len dedinčania.

Vy, ako obyvatelia, ste chceli odísť?

No pravdaže! Dobre sme vedeli, čo nastane. Začali sme sa narýchlo baliť.

Čo ste si brali so sebou?

Voly, kravy, svine, ovce, oblečenie… Kto mal voz, zapriahol aj voz. Šlo sa dolinou, tou sa dalo vozmi pekne prejsť.

Čo sa dialo súbežne s vaším balením?

Zachránení esesáci bežali smerom do Sklabine. Po ceste vzali kone orajúcim dedinčanom, ktorí pracovali pod zámkom a ponáhľali sa na základňu do Martina oznámiť, čo sa udialo.

Na druhý deň, v sobotu 30-teho septembra 1944 videli občania susedných dedín pohybovať sa príslušníkov SS v sprievode troch tankov na Sklabinský Podzámok. Najskôr ju ostreľovali z mínometov a keď nenarazili na odpor partizánov, počas streľby z tankov vtrhli do dediny. Tam všetko vyrabovali, do okien domov hádzali zápalné granáty. Zajali dokonca aj cigáňa Antona Facunu z Prieslopu nad Zámkom. Hnali ho pred tankom a donútili ho zapaľovať všetko, čo sa po streľbe ešte nechytilo. Cestou naspäť nemecké jednotky vypálili aj do obce Sklabiňa patriaci renesančný Hubayovský kaštieľ. Okrem 36-tich gazdovských usadlostí boli zničené aj dve horárne, lovecká vila Ladislava Révaya a iné budovy.

Vedeli ste v tú sobotu, že vám fašisti plienia dedinu?

Samozrejme. Nemci na stráni zbadali jednu ženu a začali po nej strieľať. Trafili ju do nôh. Chudera, doplazila sa za nami do doliny. Pri horárni ju potom partizáni ošetrili. Na druhý deň ju jej brat doviezol do nemocnice, zachránili ju.

Ako sa fašisti s partizánmi v Sklabinskom Podzámku stretli
Partizánska obec po vypálení

Ako dlho ste zostali bývať v lese?

Naša rodina zhruba dva mesiace. Časť ľudí sa roztratila po známych, ktorí ich prichýlili v blízkych dedinách. Niektorí odišli hneď na druhý deň. A dobre urobili, lebo Nemci nás mohli všetkých pozabíjať. Veď sme boli pri partizánoch, nebolo by šance žiadneho vysvetlenia…

Mali ste čo jesť?

Jedla bolo dosť. My sme zarezali päť-šesť malých prasiat, iní mali ovce, strieľali sa zvery. Ešte aj rybníky vypustili, Pavol Drobka doniesol dva rupsaky kaprov z Turčianskej Štiavničky.

Kde ľudia spali?

Voľaktorí boli pod stromami, iní si porobili búdy. Boli sme roztratení po celej hore. Naša rodina spávala v chate, mali sme tam jednu izbičku.

Bola vtedy tuhá zima? Napadlo veľa snehu?

Moc snehu bolo, nasnežilo už v októbri. Tvrdá zima bola, to si pamätám.

Kedy ste sa vrátili?

Dolu sme zišli ešte pred Vianocami. No bývať v zničenej dedine sa nedalo, veď to bolo zhorenisko. Zostali stáť iba tri budovy – obecná škola, jedno humno a naša ovčiareň. Neviem, akým zázrakom sa zachránila. Na jar 1945 sa už chodilo sadiť, aj dobytok sme nechali vo vypálenej dedine. Ľudia sa tam chodili starať oň, a popritom aj o zem a zasadené plodiny.

V rokoch 1947 v Sklabinskom Podzámku zcelili pozemky, bol vytvorený novouličný plán. Potok sa presunul do spodnej časti dediny, bolo vytvorené nové, umelé koryto. Nad potokom sa začal aj vďaka malej železničke stavať rad nových domov. Niektorým obyvateľom boli pridelené domy v Sučanoch a Turčianskej Štiavničke. Dnes má obec Sklabinský Podzámok 190 obyvateľov.

Výstavba novej obce po získaní štátneho príspevku v roku 1947
Výstavba novej obce po získaní štátneho príspevku v roku 1947

Autor: Pavel „Hirax“ Baričák
Poďakovanie patrí svedkovi prestrelky Andrejovi Očkovi a starostke Sklabinského Podzámku, Ing. Božene Drobkovej, za poskytnutie historických faktov a fotografií

Komentáre