Aké móresy a radosti zažívali deti 90. rokov, ktoré vyrastali v Martine?


Nové nákupné centrum Galéria Martin napísalo bodku za dlhoročným martinským Priorom. Keď som videl, ako sa vysoké ramená bagrov ,,zahryzávajú“ do železobetónovej konštrukcie, miznúcej s dobou, ktorá ju stvorila, vynorila sa vo mne nostalgia. Spomenul som si, ako som do Priora chodil ako ,,malý zasran“, za ruku vedený svojou starou mamou. A od Priora to išlo rad-radom, spomienka cez spomienku… aké všetky móresy a radosti som zažíval, ako dieťa, narodené v Martine v 90. rokoch 20. storočia.

Spomienka cez spomienku na to, čo sa stalo pre mnohých z nás v podstate nedávno a predsa len sa to už nedá zopakovať, lebo neexistujú tie miesta, ktoré tvorili atmosféru, v ktorej sme vyrastali. Alebo existujú, ale s inými ľuďmi a bez nás, lebo už sme dospelí. Keď sme mali ísť ,,do mesta“, vždy to pre mňa značilo nejaké dobrodružstvo, vytrhnutie sa z pohodlia života panelákového dieťaťa.

Tak napríklad. Ak som sa v sprievode dospelého príbuzného niekedy ocitol v Priore, vždy som musel mať v ruke sáčok čerstvo upečených marhuľových koláčikov Fornetti. Bez toho to jednoducho nešlo, a vôňa, no najmä chuť týchto marhuľových (hoci polotovarových) pochúťok sa stala jednou z najvýraznejších spomienok na moje detstvo.

Ani Scooby Doo nechýbal v televíznej hitparáde malých Martinčanov.
Ani Scooby Doo nechýbal v televíznej hitparáde malých Martinčanov.

Viem, že raz ma mama chcela dať odfotiť fotografovi s modrým plyšovým zajacom. Ja som trucovito odmietal, ani za svet som sa nechcel dať odfotiť, nieto za spoločnosť modrého plyšáka. Dodnes preto doma máme fotografie mojej maličkosti s odutým výrazom na tvári. Jediné, čo ma obmäkčilo, bol prísľub, že dostanem svoje marhuľové Fornetti, vtedy ten úsmev ozaj stál za to.

Ak sa ešte krátko vrátim k Prioru, za najfascinujúcejší a najakčnejší vynález som považoval otáčacie dvere, ktoré zaujali svoje miesto pri hlavnom vchode do obchodného domu (smerom od kostola). Dokázal som tam stráviť dlhé chvíle a desiatky točení sa medzi vonkajškom a samotnou budovou. S točiacou sa hlavou som potom išiel v sprievode dospelého aj na obľúbené eskalátory – obľúbené až tak, že som ich raz od samotného nadšenia stlačením pútavého červeného tlačidla vypol a vedenie martinského Prioru volalo technika až zo Žiliny… Nedivím sa, že mama sa vtedy chcela prepadnúť pod zem. Ak som však poslúchal, v hračkárstve som vždy našiel nejaké nové, dovtedy neobjavené hračky – obvykle to však aj tak skončilo tak, že som si kúpil ,,skackálku“.

Aké móresy a radosti zažívali deti 90. rokov, ktoré vyrastali v Martine?
Búranie Prioru vo mne vyvolalo intenzívnu nostalgiu. Zdroj : archív autora.

Druhou kapitolou boli autobusy MHD. Po prvé, nikdy som nerozumel, keď sme napríklad nastupovali na autobus na Hviezdoslavovej ulici pod gymnáziom, prečo musíme bežať na zastávku o čosi ďalej než ľudia z Podhája či Záturčia. Po druhé, v mojom skorom detstve jazdievali najmä legendárne Karosy – najradšej som sedával (najčastejšie so starou mamou) na prvej dvojici vyvýšených sedadiel v druhej polovici autobusu. Dobrý výhľad a pocit, keď sa celé moje telo pri výmoľoch či zákrute nadnieslo do vzduchu, bol pre 5-ročné dieťa na nezaplatenie… Neskôr nastúpili ,,tie nové, modré autobusy“, pričom niektoré stále mali vyvýšenú časť, ale už to nebolo ono – bol som starší a už to tak motorovo nevrčalo ako v Karose…

Keď si spomeniem na nejaké výrazné momenty z každodenného života… po raňajkách a šálke sladkého ovocného čaju bolo ,,povinnou jazdou“ pozeranie detských seriálov ako Flinstonovci, Gumkáči, Káčer Donald, Scooby Doo, Šmolkovia či Chip a Dale (ešte ich stará verzia). Nehovoriac o Tomovi a Jerrym. Neskôr sa mi do cesty priplietli aj zahraničné rozprávkové TV kanály s českým dabingom, z ktorých vysielania som mal najradšej ružového psíka, zažívajúceho niekedy naozaj desivé príhody so svojimi častokrát nič netušiacimi majiteľmi – párom starších dôchodcov v osamotenom dome s veternou elektrárňou (Courage, the cowardly dog).

Samozrejme, nasledovala potom cesta do škôlky. Na Zvolenskú som chodil mimoriadne rád – svedčí o tom aj to, že síce sme mali v Košútoch škôlku doslova ,,pod balkónom“, no ja som si vybojoval Zvolenskú. S kamarátmi zo Severu patrilo medzi naše obľúbené móresy stieranie nátierky z chleba, ak nám nechutila; vzájomné útočné obhadzovanie sa vedierkami a lopatkami z pieskoviska proti našim ,,nepriateľom“ – deťom zo susednej škôlky na Družstevnej ulici.

Pieskovisko, to bol raj. Učiteľky sa museli cítiť ako bohaté ženičky, lebo také zmrzliny a jedlá, čo som im ja z piesku povymýšľal, by im neponúkli ani v najluxusnejších reštauráciách. Väčšinou však viedla kombinácia jahodovej a ,,šmolkovej“ zmrzliny. Keď som raz išiel so starým otcom po škôlke na vytúženú zmrzlinu, bol som zaujatý topiacimi sa kopčekmi zmrzliny natoľko, že som spadol do fontány (vtedy ešte tá pri Kocke existovala). Starký neváhal a so svojou zmrzlinou skočil do fontány za mnou šípku, aby ma z vody dostal.

Pamätám si, aká to bola ,,celosídlisková“ udalosť, keď pri Košútoch 2 otvorili ,,Big Billu“. Neskôr som zas z okna škôlky sledoval obrí obchod, pred ktorým som mal rešpekt – Tesco. Košúty 2 sa mi spájajú najmä s tým, že ak sme náhodou prechádzali okolo, vždy som merkoval, či náhodou neprišiel cirkus a kolotoče. Bol to zážitok, vidieť po prvýkrát v živote slona, a priamo v Martine. No veľmi dlho som potom vyčítal starému otcovi, že mi nechtiac praskol môj balón ,,kľukatého červa“. Vynahrádzali sme si to stavaním snežných domov na košútskej Horičke či stavaním nádrží pri prameni, ktorý neskôr ustúpil futbalovému štadiónu.

Do Martina často chodievali cirkusy Humberto a Aleš. Zdroj : Oficiálna webová stránka cirkusu Humberto.
Do Martina často chodievali cirkusy Humberto a Aleš. Zdroj : Oficiálna webová stránka cirkusu Humberto.

Ako predškoláci sme sa zas vyžívali v praskaní ,,asfaltových bublín“ na chodníkoch kde-tu pozbieranými papekmi a našli sme si aj čas na filozofovanie, ako je možné, že školáci majú nejaké ,,prázdniny“ – že či sú leniví alebo čo za tým je… Práve v ,,predškoláckej triede“ sa mi zafixovala spomienka na jednu z množstva piesní, čo nás dvojica pani učiteliek učila. Začínala sa ,,Hola, škola volá“ – pri slovíčku ,,hola“ som si vždy predstavil jednu zo škôlkarských učiteliek holú a musím sa priznať, ako dieťa ma desila predstava, že v škole ma čakajú roky dennodenného pozerania sa na holého človeka.

Detským fenoménom boli smetiari. Aj pri väčšinou nechcenej ,,prestávke na spanie“ sme sa dokázali vzbúriť a presvedčiť učiteľku, ktorá nad nami mala dozor, aby sme mohli byť pri oknách, ak sme náhodou začuli, že okolo ide smetiarske auto. Kto nechcel byť smetiarom, nebol kamarát. Vrcholom detskej radosti bolo, ak nám smetiari zakývali či zatrúbili…

Ako vidíte, detstvo bez elektroniky – počítač som síce spoznal ako prvák, ale venoval som mu svoju pozornosť možno tak na hodinu týždenne. Som hrdý a vďačný, že moje detstvo som prežil mimo virtuálneho sveta. Na myšku sme mali miesto len vpravo od monitora, preto ako ľavák všetko robím ľavou rukou okrem ovládania počítačovej myšky. Radšej ako pri monitore som sa staral o svoj ,,zelený kruh“ – v predzáhradke našej bytovky, pri susedskej besiedke, som každý deň sledoval a pravidelne strihal trávu vo vymedzenom kruhu. Keď som stratil malé nožničky na strihanie tejto trávy, pri každej nočnej búrke som si túto stratu vyčítal – ,,lebo nožničky teraz niekde moknú a je im smutno“.

Ako prvák som sa zaľúbil do svojej spolužiačky Gabiky a načo okolky, veci treba riešiť hneď – požiadal som ju o ruku… To sme už bývali na Podháji a zas som chodieval do ,,zdvojenej školy“ – ja na ,,Mládežku“, ktorá bola v tesnom susedstve ,,Gorkého“. Rivalita, pravdaže, musela byť – hoci sme boli ako ,,päť peniažkov“, keď po plafón vytopilo našu jedáleň v suteréne a museli sme ísť do tej ,,gorkáčskej“. V družine sme počas trávenia času na školskom dvore najčastejšie zvykli zbierať slimáky a robiť si vlastné slimačie rodinky. Ešte v prvom ročníku, niekedy na jar, som sa zas cítil ako hrdina, keď mi spolu-sediaci Filip nakreslil na svoju dlaň terč a ja som ten terč aj naozaj trafil – hrotom svojho pera Tornado pre ľavákov… vždy si prečítam tú poznámku ,,v slovníčku“, keď si potrebujem privodiť dobrú náladu…

V druhej časti tohto článku sa pokúsim zhrnúť to, čo som zažíval ja spoločne s veľkou časťou svojich rovesníkov v neskoršom detstve (pogy a iné výmysly). A čo vy, vyrastajúci v 90. rokoch v Martine, aké sú vaše detské móresy a radosti?

ZDROJ: Martin Lukáč

Komentáre

Kľúč od Martina hľadá talent vo futbale